Cirkev a ty

Keď potom Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Oni vraveli: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov. A za koho ma pokladáte vy?, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha. Ježiš mu povedal: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím, Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.„(Mt 16:13-18)

Táto otázka, ktorú položil Ježiš Petrovi a ostatným apoštolom, nestratila na aktuálnosti. Aj nás sa Pán pýta: Za koho Ho považujeme? Učeníci dali rôzne odpovede. A tak je to aj dnes, že ľudia dávajú na túto otázku rôzne odpovede. Ale Peter dal principiálnu odpoveď: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ (Mt 16:16). To je správna odpoveď. Peter nepovedal tieto slová na základe ľudského poznania vychádzajúc z vedy, z filozofie, tradície, ale Svätý Duch mu zjavil túto pravdu. Ježiš vyjadril nadšenie nad Petrovou odpoveďou, keď povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“ (Mt 16:17)

Cirkev Ježiša Krista je založená na zjavení, že Ježiš Kristus je Syn živého Boha. Toto zjavenie je tou skalou, na ktorej je založená a na ktorej stojí Jeho cirkev.

Aby Boh mal na zemi spoločenstvo veriacich, aby mal cirkev, obetoval svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť.“ (1Pt 2:24) Teda On sa vysporiadal s našimi hriechmi, aby sme mohli slúžiť živému Bohu. Ale, aby Boh zachoval cirkev, dal jej Svätého Ducha. Dal jej Meno nad každé meno, každému jednotlivcovi, ktorý uveril a dal sa na základe svojej viery pokrstiť.

Dobrý pastier

Ježiš Kristus o sebe hovorí, že On je Cesta, Pravda a Život, On je Dobrý pastier. On ako dobrý pastier chce, aby Jeho ovce „mali život a aby ho mali v hojnosti“ (Jn 10:10). Dnes je ešte tá doba – čas milosti, keď je možné prísť k Bohu cez Ježiša Krista. Častým problémom ľudí, ktorí sú pyšní alebo majú vzdor, alebo sú vo vzbure, je ich úvaha, že nie je potrebné byť v cirkvi, byť jej záväzným členom. Hovoria si: Ja sa modlím doma, modlím sa v lese, veď Boh je všade. Iná skupina hovorí: Ja chodím do kostola, teda som v cirkvi. Pod slovom kostol rozumejú cirkev. Kostol, ani žiadna budova nie je cirkev. Cirkev je nadprirodzené spoločenstvo ľudí, ktorí dostali zjavenie, že Ježiš Kristus je Syn živého Boha. A ktorí toto nadprirodzené zjavenie prijali, tí žijú podľa toho, ako hovorí ich Pán, sú spolu.

Izraelci išli s Bohom cez púšť 40 rokov. Cez deň ich predchádzal oblakový stĺp a v noci ohnivá žiara. Kto sa oddelil, zahynul, lebo prechádzali cez pustú zem, kde boli nepriatelia, hady, dravé zvieratá, lúpežníci, a bolo treba prekonávať ťažké prírodné prekážky. Kto chcel žiť, pridal sa, išiel spolu s nimi. S Izraelcami išli aj iní ľudia, sluhovia, slúžky a podobne. Kto chcel žiť, išiel s Božím ľudom. Aj dnes je to tak. Kto chce žiť, prežiť a mať večný život s Bohom, ten nasleduje Boha, má úspech a prospieva. Pripojí sa k Božiemu ľudu.

Ježiš – vínny kmeň

Ježiš pripodobňuje svoju cirkev ku kmeňu a ratolestiam. „Ja som vinič (vínny kmeň), vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako (oddelenú) ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to.“ (Jn 15:5-7) Najdôležitejší je kmeň – Ježiš Kristus Nazaretský a nie ratolesť. Ratolesť je iba vtedy užitočná, keď je napojená na kmeň.

Znovuzrodený kresťan má svoj základ v Kristovi a je na Krista napojený. A to je možné jedine tak, že kresťan je v cirkvi, a je v nej aktívny ako živý úd. Veriaci, ktorý má zjavenie Krista, nemá voľbu: či byť alebo nebyť v cirkvi Kristovej, či chodiť na zhromaždenia alebo nechodiť, či sa zúčastňovať rôznych aktivít zboru alebo to nechať na druhých.

Zachovať si život s Bohom bez zboru, cirkvi nie je možné. Ježiš pripodobňuje ľudí k ovciam, čo zapísal Matúš: „Keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi. Lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera.“ (Mt 9:36) Teda ovca, ktorá nemá pastiera, má určený osud: bude poľutovaniahodná, zmorená, sklesnutá.

Cirkev je telo Kristovo, a Ježiš je jeho hlavou. Pavol zdôrazňuje: „…aká nesmierne veľká je jeho moc pre nás veriacich podľa pôsobenia jeho mocnej sily, ktorú dokázal na Kristovi, keď ho vzkriesil z mŕtvych a v nebi posadil po svojej pravici nad každé kniežatstvo, mocnosť, silu a panstvo a nad každé iné meno, ktoré možno vysloviť nielen v tomto veku, ale aj v budúcom. Všetko mu položil pod nohy a jeho ustanovil nad všetkým za hlavu Cirkvi.“ (Ef 1:19-22) Každý potrebuje hlavu, každý potrebuje Krista. Kto nie je v cirkvi, je taký, ako by nemal hlavu. Darmo hovorí a vyznáva, že má za hlavu Ježiša Krista, keď Krista neposlúcha a nie je v miestnom kresťanskom zbore.: „Tak aj my mnohí sme jedno telo v Kristovi a jednotlivo sme si navzájom údmi.“ (Rim 12:5) Iba členovia miestneho zboru sú si údmi.

Ježiš dal cirkvi dary aby cirkev rástla.: „On ustanovil niektorých za apoštolov, niektorých za prorokov, iných za evanjelistov a iných za pastierov a učiteľov, aby pripravovali svätých na dielo služby, na budovanie Kristovho tela, kým nedospejeme všetci k jednote viery a poznania Božieho Syna, k zrelosti muža, k miere plného Kristovho veku, aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia, ktorý podvodne strháva do bludu. Ale žime podľa pravdy a v láske všestranne vrastajme do toho, ktorý je hlavou, do Krista. Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (Ef 4:11-16) Pýcha a vzbura oddeľuje jednotlivca od Kristových služobných darov.

Pekné vlasy často obdivujeme. Ale aj na ten najkrajší vlas, keď je oddelený od hlavy a je v polievke, povieme fuj a vypľujeme zo svojich úst. Podobne je to zapísané aj v Biblii (Zj 3:16).

Sú jednotlivci podobajúci sa mačke, ktorá chce zlízať iba smotanu z každej šálky mlieka. Nemá zdravú stravu, nemá domova, keď príde zima hynie.

Cirkev – pevné bralo

Cirkev Kristova, žije podľa Biblie, je ako dobrá pôda, ktorá rodí, dáva život, Svätý Duch ju zjavne potvrdzuje. Jeho cirkev je založená na skale a tá skala sa nehýbe, tá skala, to bralo, je pevné a trvá, a tou skalou je zjavenie, že Ježiš Kristus je Syn živého Boha. Je nevyhnutné byť pevne napojený na HLAVU, na Ježiša Krista z Nazaretu. Jeho kňazský úrad neprechádza na človeka, neprechádza na nikoho. Pavol hovorí Židom „…no Kristus, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného.“ (Žid 7:24) On je veľkňaz pravej cirkvi, bol a je bez hriechu (Žid 4:14-15). Boh Ho s prísahou vyhlásil za veľkňaza naveky na spôsob Melchisedecha (Žid 5:9-10; 7:17). Rád sa stotožňujem s pisateľom listu Židom, keď píše: „Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého.“ (Žid 7:26-27) Vďaka Bohu, že Jeho Syn, náš Pán, Ježiš Kristus Nazaretský to dokonale vybavil a všetky obete za hriechy tým skončili (Žid 10:14-18). Už sa nemusíme spoliehať na nikoho, že za nás niečo obetuje. Haleluja.

Mária, matka Ježišova uverila, že Ježiš Kristus je Syn živého Boha, zachovávala to vo svojom srdci a prijala Svätého Ducha, a začala hovoriť novými jazykmi (Sk 1:14; 2:4). Poslednýkrát je spomenutá v Písme svätom v Skutkoch apoštolov: „Keď ta prišli, vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1:13-14)

Mária – služobnica Pána

Dajme si jasnú otázku: Kto bol v hornej dvorane, na koho zostúpil Svätý Duch? Odpoveď: Apoštoli, ich ženy, Mária – matka Ježišova a Ježišovi bratia. Všimnite si: apoštoli a Ježišoví bratia. Ona bola skutočne požehnaná synmi aj dcérami (Mt 13:56; Mk 3:32). V tom čase, keď Ježiš chodil na zemi, pre ženu to bola veľká hanba, keď nemala dieťa a naopak, žena, ktorá mala deti, zvlášť viac synov, mala väčšiu vážnosť, nazývali ju požehnaná. Ja nepochybujem o tom, že Mária, matka Ježišova je požehnaná. Evanjelista Marek píše: „Vari to nie je tesár, syn Márie a brat Jakuba a Jozesa, Júdu a Šimona? A nie sú tu s nami aj jeho sestry? A pohoršovali sa na ňom.“ (Mk 6:3) Aj dnes sa aj na Márii, matke Ježišovej, mnohí pohoršujú. Niektorí popierajú jej prirodzené požehnanie, ale pripisujú jej nejaké nadprirodzené – nebiblické požehnanie, vraj je matkou cirkvi. Cirkev, ktorej matkou, teda hlavou, by bola Mária, nie je cirkvou Kristovou, ale Máriinou cirkvou, teda jednalo by sa o nepravú Máriu alebo nepravú cirkev (alebo oboje?). Keď deva povie pri sobáši ženíchovi „áno, som len tvoja“, od tej chvíle patrí len jemu, prijala jeho meno, používa jeho meno a vstúpila do nového mena, novej rodiny. Ak by zároveň mala aj iného muža, je cudzoložnica. Presne tak je to, keď niekto by mal heslo: Totus tuus – Mária (Celý tvoj – Mária), právoplatne patrí Márii; nepatrí nikomu inému, len Márii. Oslovovať a nazývať ju: Kráľovná nebies, Kráľovná apoštolov, patriarchov, prorokov, všetkých svätých, pokoja, anjelov, dokonca zjavujúca sa ako anjel svetla, modlenie sa k nej… nemá nič spoločné s Bibliou. Samozrejme táto Mária, o ktorej takto hovoria, nie je matkou Ježiša Krista Nazaretského. Pravá Mária, skutočná matka Ježišova hovorí: Som služobnica Pána. A tá druhá, nepravá: Som Kráľovná. Majú rozdielny charakter, postavenie, vlastnosti, minulosť, aj budúcnosť. Jedná sa o celkom inú osobu, o ktorej hovorí aj prorok Jeremiáš v 7. kapitole, verše 16-20 a v 44. kapitole, verše 15-30. V 1. Kráľovskej 18:4 je táto osoba nazývaná Jezábel, ktorá vraždila prorokov, aj verného muža Nábota (21:5-23). V Efeze ju volali Diana. Aj Kristus o nej hovorí v Zjavení Jána 2:20. Kto hľadá pravdu, pravda ho vyslobodí. Preto je dobré porovnať si to, čo sa naučíte a čo počúvate s tým, čo hovorí Boh v Písme svätom a aj s tým, čo tu čítate a rozhodnúť sa pre Božie slovo a poslúchnuť Boha.

Cirkev, ktorej matkou je Mária, je cirkvou Máriinou, nie Kristovou.

Je správne brať matku Ježišovu vážne, keď povedala: „Urobte všetko, čo vám povie.“ (Jn 2:5) Nie je správne niečo z Biblie ubrať alebo pridať, lebo za to príde Boží trest (Zj 22:19).

Božia múdrosť – cesta k víťazstvu

V živote je úplne bežné a normálne, že ak chcú ľudia niečo docieliť, vyučujú sa. Podobne to vidíme aj u športovcov. Každý výkonnejší športovec má svojho trénera. Boh dal aj pre kresťanov príslušných trénerov. V cirkvi sú k tomu Kristom povolaní ľudia, aby to robili, aby doslova trénovali ľudí vo viere, aby ich viedli od víťazstva k víťazstvu, k večnej spáse. V zbore je to pastor. Cez neho preteká Slovo k jednotlivým ovečkám, on dostáva inštrukcie od Svätého Ducha, on je povolaný k tomu, aby riadil zbor. Kto odmieta byť zasadený v cirkvi Ježiša Krista Nazaretského, v zbore, a domnieva sa, že si vystačí sám, je na pokraji katastrofy.

Všímajme si jeden druhého, a tak sa pobádajme k láske a k dobrým skutkom. Neopúšťajme naše zhromaždenia, ako to majú niektorí vo zvyku. Ale sa povzbudzujte, a to tým viac, čím viac badáte, že sa blíži ten deň. Lebo ak dobrovoľne hrešíme po prijatí poznania pravdy, potom už niet obety za hriechy, ale iba hrozné očakávanie súdu a žiara ohňa, ktorý strávi protivníkov. Ak niekto poruší Mojžišov zákon, zomrie bez milosrdenstva na základe dvoch alebo troch svedkov; uvážte, o čo hroznejší trest si zaslúži ten, kto šliape po Božom Synovi, znevažuje krv zmluvy, v ktorej bol posvätený, a tupí Ducha milosti? Veď poznáme toho, ktorý povedal: Mne patrí pomsta, ja sa odplatím. A zasa: Pán bude súdiť svoj ľud. Je hrozné padnúť do rúk živého Boha.“ (Žid 10:24-31) Pavol tu píše, že opúšťanie zhromaždenia je dobrovoľný (vedomý) hriech, ktorého dôsledkom je smrť bez milosrdenstva. Ochladnutie vzťahu k svojmu zboru, svätých je začiatok vydania seba peklu. Nepoznám prípad, kedy by znovuzrodený kresťan spravil vedomé a dobrovoľné rozhodnutie dať svoj život satanovi. Ale poznám niekoľko prípadov, kedy sa to stalo cez vlažnosť k zboru. Zo svojej pastoračnej skúsenosti uvediem dva prípady: A. Prestal pravidelne navštevovať zhromaždenia, stále mal výhovorky, až celkom prestal chodiť, lebo mal veľa práce. Výsledok: rozvod, vyhodenie zo zamestnania. Čaká ho „igelitka“. Keby mu bol niekto povedal pred tým čo ho čaká, že bude nahliadať do kontajnerov, bol by sa urazil. B. Starosť o jedináčika spôsobila, že ochladol jej vzťah k zboru aj ku Kristovi; už súloží s neveriacim mužom. Keby jej niekto bol povedal, čo bude robiť, nebola by uverila. Sama sa vydala otcovi lži, zbor to potom iba potvrdil.

Verím tomu, že zboru, ktorému Boh dal moc priviesť určitého jednotlivca k prijatiu spasenia, v tom zbore má byť vedený aj do duchovnej dospelosti. Vidím za veľmi telesné, aby si „novorodenec“ hľadal domov. Vedome sa urobí sirotou, čo nadlho negatívne ovplyvní jeho život. Tak ako je prirodzené, že človek má žiť v rodine kde sa narodil, tak aj človek má žiť tam kde sa znovuzrodil, kde to Svätý Duch aj zmyslovo potvrdil.

Duchovný domov

Žijeme vo svete, máme telo i dušu a tento svet, naše okolie sa určitým spôsobom stará o človeka. Holič o vlasy, kuchár o žalúdok, krajčír o oblek, daňový úrad o jeho peniaze, poisťovňa o istotu, televízia o kultúrny rast, atď. Ale jedine v zbore, v cirkvi Kristovej je postarané o nášho ducha, o naše srdce. V zhromaždeniach Božieho ľudu je miesto, kde sa Boh stará prostredníctvom svojich služobníkov o srdce človeka a o jeho ducha. Tam je miesto milosrdenstva, tam je miesto upokojenia, tam je miesto radosti. V zbore človek prijíma slová života, víziu, Božie slovo, pokoj. Zbor je pre kresťana jeho domovom, domom odpočinku pre svojho ducha, city, myšlienky. V zbore, na zhromaždení Božieho ľudu je nášmu duchu najlepšie, lebo tam je stabilita, skala – Ježiš. Cirkev Ježiša Krista – miestny zbor – je domovom kresťana. Nehovorím tu o budove. Dobre o tom hovorí Žalm 92:14-16 „Tí, čo sú zasadení v dome Pánovom, v nádvoriach Boha nášho prekvitať budú; ovocie donesú aj v starobe, budú mať miazgy vždy a budú zelení, by ohlášali, aký spravodlivý je Pán, Skala moja, a v ňom neprávosti niet.“ Toto jasne platí pre tých, ktorí sú zasadení – zakorenení v zbore, nie pre tých, ktorí si myslia, že sú v cirkvi Kristovej. Pavol píše Timotejovi: „…aby si vedel, ako si máš počínať v Božom dome, ktorým je Cirkev živého Boha, stĺp a opora pravdy.“ (1Tim 3:15) Apoštol Peter píše: „…a dajte sa vbudovať aj vy ako živé kamene do duchovného domu, do svätého kňazstva, aby ste prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1Pt 2:5)

Prameň života

Na stavbu chrámu sa pripravovali potrebné kamene. Ale kameň, ktorý nie je zabudovaný do stavby, do chrámu, nie je súčasťou chrámu, bude odstránený, lebo zavadzia a kazí vzhľad chrámu. Ratolesť, ktorá nie je napojená na kmeň, uschne a bude spálená. Pútnik, idúci sám životom, odmietajúci sa pripojiť k Božiemu ľudu, zahynie. Ovca, ktorá nemá pastiera, bude zmorená. Ale miestny zbor je miesto, kde Boh dáva radosť, silu i múdrosť ako žiť víťazný a úspešný život nad hriechom, chudobou, chorobou a nad všetkým zlom. To je miesto pre uzdravenie zraneného srdca, odmietnutie, odsúdenie, pre nájdenie nových vízií, inšpirácií, pre odhalenie a zrušenie prekliatí; zbor je ordinácia Lekára, Primára, Toho Najvyššieho. To je miesto, kde Ježiš zotiera slzy, kde je v akcii On. Veľký je Ježiš z Nazaretu.

Ing. Gabriel Minárik, (25. 12. 2006), vydané v mesačníku Logos č. 1/2005

Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2019 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.