Vysielame cez nový YouTube. Prihlás sa na odber hneď teraz a nezmeškaj žiadne video.
Vzhľadom na oficiálny zákaz verejných podujatí na celom území štátu, ktorý nariadil Ústredný krízový štáb Slovenskej republiky, sú bohoslužby Kresťanských spoločenstiev dočasne zrušené.

Online bohoslužby budú vysielané v stredu o 18:05, v nedeľu o 9:05 hod. na stránke: https://poprad.milost.sk/live

Viac sa dočítate tu: Stanovisko cirkvi spojené s corona vírusom (COVID-19)

Diskriminácia a cirkev

Dňa 19. 02. 2007 sme predložili návrh na Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a doložili sme 27 557 podpisov občanov hlásiacich sa k nášmu návrhu. Pre nezrovnalosti v dikcii predložených podpisových hárkoch, predložili sme po výzve MK SR nové hárky s vyše 25 000 podpismi. Naša žiadosť o registráciu nám bola zamietnutá 22. júla 2007, lebo podľa MK SR nespĺňame podmienky podľa §15 zákona č. 308/1991 Zb.

Konkrétnu príčinu MK SR neuviedlo. Čo je nám vytýkané, avšak nepreukázané, je to, že prevádzame psychologickú manipuláciu. Zákon nedefinuje, čo je psychologická manipulácia a už vonkoncom nezapadá do §15 zákona č. 308/1991 Zb.

MK SR ani v jednom bode nepreukázalo, že založenie a činnosť cirkvi Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska je v rozpore s týmto zákonom a ostatnými zákonmi, ďalej v rozpore s ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti, alebo či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov (§15 zákona č. 308/1991 Zb.).

Kresťanské spoločenstvá na Slovensku neboli nikdy súdne trestané, ani na nás nebolo podané žiadne účinné trestné oznámenie na políciu, prokuratúru, zdravotníctvo.

„Odôvodnené“ rozhodnutie MK SR je len všeobecné a nie je založené na preskúmaní našej činnosti, či je v rozpore so zákonom č. 308/1991 Zb. alebo inými zákonmi, ochranou a bezpečnosťou občanov a verejného poriadku, zdravia a mravnosti, zásadami ľudskosti a znášanlivosti. Nepreukázalo žiaden konkrétny a presvedčivý dôvod.Rozhodnutie hovorí len všeobecne, iba o sťažujúcich sa „anonymných klientoch“hlavne u Občianskeho združenia INTEGRA. Avšak INTEGRA podľa zákona č. 382/2004 Z. z. nie je k tomu kvalifikovaná, je to iba jedno z občianskych združení. Na Kolégium pastorov Kresťanských spoločenstiev Slovenska nebola doručená poštou alebo iným spôsobom ani jedna sťažnosť, ani kópia nejakej sťažnosti, ani mne sa ako predsedovi telefonicky nikto nesťažoval.

Tvrdíme, že podmienky registrácie cirkví na Slovensku sú protiústavné. Tvrdí to i Generálna prokuratúra, ktorá sa obrátila na Ústavný súd v januári 2008.

Pracujeme, dodržiavame zákony SR, platíme dane, prečo nemáme také práva a ochranu štátu ako tí zaregistrovaní (väčšina z nich ešte pred nežnou revolúciou), ktorých ešte naviac dotujeme aj z našich daní? Štát, ak je demokratický, mal by rovnako pristupovať ku každému občanovi.

Naše zbory si všetko financujú z darov našich členov a z darov našich sympatizantov.

S trasúcou rukou som sa podpisoval na hárok pre registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska, nie pre svoj vek 74 rokov, ale pre znalosť slovenskej histórie v oblasti občianskych a náboženských práv a slobôd a súčasných práv a smerovaní na Slovensku.

Pre mňa osobne vyvstáva otázka: Aká je súvislosť k písomnému priznaniu sa k viere Židov v roku 1941 (ich osudy sú známe) a našich priznaní sa k Biblii – k tradícii v zmysle cyrilo-metodského duchovného dedičstva? Aj za Slovenského štátu bola náboženská sloboda, ale tiež nie pre všetkých. Pre Židov vtedy nie. Pre nás teraz nie. Na čo budú použité podpisové hárky? S akým cieľom štát zhromažďuje kompletnú identifikáciu týchto osôb? Komu ich odovzdá a na aký účel? Veď to nerobil ani predchádzajúci „totalitný režim“. Ústava nedovoľuje takéto zhromažďovanie údajov, ale zákon č. 308/1991 ani toto nerešpektuje.

Dožadujeme sa medzi iným, aby nám podpisové hárky boli vrátené. My si ich zničíme. Nemáme dôvod veriť, že by ich Ministerstvo kultúry SR skartovalo.

Ak Ústava hovorí o SR ako o demokratickom štáte, tak má tento štát vytvoriť také zákonné podmienky a zabezpečovať ich v praxi, aby boli vytvorené podmienky pre život, slobodu a ochranu každého občana, bez ohľadu na náboženské presvedčenie. Ústava síce garantuje náboženskú slobodu občanov, ale zákon č. 308/1991 ich nepriznáva všetkým!

Necítime sa diskriminovaní, lebo sme diskriminovaní! Minoritné (menšinové) cirkvi, zvlášť novovzniknuté, nemajú žiadne zákonné práva!

Ladislav Tichý, 1. námestník generálneho prokurátora hovorí: „Keď nemôžete byť registrovaná cirkev, nemôžete mať náboženstvo v školách, nemôžete vlastniť majetok a nemôžete fungovať ako právnická osoba.“

Ako je to možné, že sa hovorí, že sme právny a dokonca demokratický štát, keď neuznáva práva tisícom neregistrovaných kresťanov? Už preambula k Ústave SR dáva záruku slobodného života, rozvoja duchovnej kultúry, ale realita je iná. Prečo nemôžeme pokračovať v cyrilo-metodejskom duchovnom dedičstve v zmysle preambuly?

Štát nemá neutrálny postoj k viere a k cirkvám, nehľadá rovnosť, rovnaké práva, ale ich kategorizuje na: privilegovaná cirkev, trpená cirkev a neregistrovaná cirkev bez práv (bez IČO).

Pre tých, snáď menej informovaných, dávame odpoveď na otázku: Prečo potrebujeme byť zaregistrovaní ako cirkev?

Dosiahnutím statusu registrovanej cirkvi chceme získať všetky práva, ktoré Ústava SR priznáva cirkvám. Dosiahnutím statusu registrovanej cirkvi sa staneme právnickou osobou. Mať IČO, DIČO, mať registračnú listinu pre úradné výkony, atď.:

  1. Mať právo pod menom cirkvi verejne vystupovať ako právnická osoba.
  2. Mať právo pod menom cirkvi nadobúdať a vlastniť hnuteľný i nehnuteľný majetok. (Ako sa dá napríklad objednať si miestnosť, klavír, otvoriť si účet v banke a iné bez IČO?).
  3. Právo vyučovať svoje náboženstvo.
  4. Právo vyučovať a vychovávať svojich duchovných a laických pracovníkov vo vlastných školách a zariadeniach.
  5. Právo navštevovať väznice, zdravotnícke zariadenia, ústavy sociálnej starostlivosti a poskytovať tam duchovnú službu.
  6. Právo, aby štát uznal sobáše uzatvorené medzi veriacimi v našej cirkvi.
  7. Právo prístupu k verejnému televíznemu vysielaniu.
  8. Právo, aby štát uznal povinnosť mlčanlivosti osôb poverených vykonávať duchovnú činnosť.
  9. Právo na určenie daňovej úľavy a čiastočné oslobodenie od platenia dovozných ciel.
  10. Právo zriaďovať neziskové organizácie, charitatívne organizácie a domovy.
  11. Právo ochrany našich zhromaždení.
  12. Zaregistrovaním nás ako cirkev sa výrazne obmedzí náboženská neznášanlivosť voči nám, lebo ak nás neuznáva štát, nemusí nás uznávať ani žiadna fyzická alebo právnická osoba.
  13. Prestane sa o nás hovoriť hanlivým názvom: sekta.

Potrebujeme nadobudnúť status právnickej osoby, teda aj spôsobilosť byť subjektom právnych vzťahov.

Nie je pravdou, že naším dôvodom pre registráciu je získať peniaze od štátu. To, že sme dokázali prežiť bez štátnej dotácie od roku 1989, dokazuje našu finančnú sebestačnosť.

Obmedzenie náboženskej slobody a vyznania nie je v súlade s medzinárodnými dohovormi, je to porušovanie základných ľudských práv, nie je v súlade s Ústavou SR a prax nezodpovedá princípom demokratického právneho štátu.

Ústava SR uvádza:

Čl. 1 (1) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

(2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať.

Ústava nepozná veriacich v registrovaných cirkvách a v neregistrovaných. Nepozná registrované alebo neregistrované cirkvi, nepozná privilegované práva nejakej cirkvi. Ústava hovorí o rovnosti, uznáva ľudí veriacich, ich náboženstvo i neveriacich. Členovia neregistrovaných cirkví (aj neveriaci) pracujú, platia dane, dodržiavajú zákony SR, ale od štátu títo občania právom očakávajú dodržiavanie Ústavy – rovnosť. Tí, ktorí nie sú v registrovaných cirkvách, sú diskriminovaní, nemajú práva, ani nie sú právnické osoby, registrovaní majú nadštandardné práva a štát ich aj finančne dotuje a zvýhodňuje.

Nie všetky zákony SR sú v súlade s Ústavou. Konkrétne zákon č. 308/1991 o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Veriacich rozdeľuje na veriacich v registrovaných cirkvách a veriacich v neregistrovaných cirkvách bez postavenia právnickej osoby. Rovnaké práva podľa neho (aj to nie všetky) majú iba (hlavne) všetky tie cirkvi, ktoré uznal predchádzajúci režim, ktoré automaticky podľa uvedeného diskriminačného zákona zaregistroval ako cirkev. Týmto diskriminačným zákonom sa od roku 1991 u nás pre mnohých obmedzila náboženská sloboda a od 1. mája 2007 zákonom č. 201/2007 Z. pre niektorých aj skončila. Takýmto delením vytvára zákon podklady k náboženskej neznášanlivosti.

Čl. 24 (1) Ústavy

  1. Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.
  2. Každý má právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo alebo vieru buď sám, buď spoločne s inými, súkromne alebo verejne, bohoslužbou, náboženskými úkonmi, zachovávaním obradov alebo zúčastňovať sa na jeho vyučovaní.

Štát tiež v ustanovení §4 ods. 2 zákon č. 308/1991 Zb. deklaruje rovnosť v postavení všetkých cirkví a náboženských spoločností pred zákonom. Avšak uznáva len tie cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované a len týmto štátom úradne potvrdeným, resp. schváleným, priznáva status právnickej osoby (§4 ods. 3 a 4).

Toto je názor (krátené, zvýraznenie od autora) generálnej prokuratúry slovenskej republiky:

Jednotlivci, hlásiaci sa k minoritným náboženstvám, sú v prejavoch svojho vierovyznania nepochybne diskriminovaní v porovnaní s jednotlivcami, ktorí sú príslušníci registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností. Ich nevýhodné postavenie vyplýva z napadnutej právnej úpravy, podľa ktorej v duchu už uvedenej argumentácie nie sú im priznané plné práva, resp. výhody, ktoré prináležia veriacim hlásiacim sa k už registrovaným alebo k mnohopočetným cirkvám.

Jedným z najdôležitejších aspektov práva na slobodu združovania je vytvorenie právneho priestoru umožňujúceho jednotlivcom spoločne zakladať cirkvi a náboženské spoločnosti so statusom právnickej osoby, prostredníctvom ktorých môžu kolektívne konať v oblasti vzájomných záujmov.

V podmienkach Slovenskej republiky si ochrana demokratickej spoločnosti nevyžaduje ochranu pred dôsledkami existencie a pôsobenia malých náboženstiev. Práve tak nejestvujú žiadne okolnosti nasvedčujúce tomu, že by náboženské komunity s malým počtom svojich členov mohli svojimi aktivitami poškodiť inštitúcie štátu a občanov.

Ak cieľom obmedzenia práva na slobodu združovania zo strany štátu môžu byť len vážne obavy z ohrozenia záujmov národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, obavy z nepokojov alebo zločinnosti, obavy súvisiace s ochranou zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných, potom v prípade vzniku početne malých cirkví alebo náboženských spoločností nie sú dané žiadne okolnosti, ktoré by takúto naliehavú potrebu rozumne odôvodňovali.

Viackrát už bolo poukázané na to, že jednotlivci hlásiaci sa k minoritným náboženstvám sú v prejavoch svojho vierovyznania diskriminovaní v porovnaní s jednotlivcami, ktorí sú členmi už registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností. Ich nepriaznivejšie postavenie vyplýva aj z ekonomickej diskriminácie neregistrovaných cirkví, čo pre výkon práva náboženského vyznania nie je ani zďaleka zanedbateľnou skutočnosťou.

Podľa §1 ods. 1 zákona č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov štát poskytuje podľa ďalších ustanovení tohto zákona registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam ustanovenú úhradu osobných požitkov duchovných pôsobiacich ako zamestnanci cirkví a náboženských spoločností v duchovnej správe, v cirkevnej administratíve alebo v ústavoch pre výchovu duchovných, ak o to cirkev alebo náboženská spoločnosť požiada.

Registrácia cirkví a náboženských spoločností má podstatný význam pre ich právne postavenie a z tohto hľadiska má konštitutívny charakter, lebo týmto momentom získavajú právnu subjektivitu. Cirkvi a náboženské spoločnosti registráciou nadobudnú status právnickej osoby, teda aj spôsobilosť byť subjektom právnych vzťahov, napríklad majetkovoprávnych.

Podľa čl. 9 Dohovoru sloboda prejavovať náboženstvo môže byť uplatňovaná „samostatne“ a v súkromí, ale je vykonateľná aj v spoločnosti iných, „verejne“ a v kruhu tých, s ktorými jednotlivec túto vieru zdieľa. Navyše, v zásade zahŕňa právo pokúšať sa presvedčiť iných, napríklad „učením“. Keby sa tak nedialo, „sloboda výmeny náboženstva alebo viery (jednotlivca)“ obsiahnutá v uvedenom článku, by pravdepodobne ostala mŕtvym listom.

Čl. 24 Ústavy a čl. 9 Dohovoru vymedzuje štyri základné formy prejavenia náboženského vyznania, a to bohoslužbou, vyučovaním, vykonávaním náboženských úkonov a zachovávaním obradov. Medzi základné predpoklady práva na slobodné prejavenia svojho náboženského vyznania patrí vytvorenie podmienok pre ich výkon. Preto je nevyhnutné, aby bola právnym subjektom. Najčastejšie sú pre výkon náboženského vyznania určené osobitné zariadenia (kostoly a iné náboženské miesta), ktoré spravidla prevádzkuje cirkev sprostredkujúca toto náboženstvo.

Zákon č. 308/1991 Zb. však priznáva tieto práva len štátom uznaným (registrovaným) cirkvám a náboženským spoločnostiam. Veriaci, hlásiaci sa k minoritným náboženstvám, nemajú vytvorené adekvátne podmienky pre plnohodnotný duchovný život, spočívajúci vo verejných bohoslužbách, v šírení ich viery a v jej vyučovaní tak, ako to vyplýva z citovaných článkov Ústavy a Dohovoru.

Ústavný súd v odôvodnení nálezu (I. ÚS 33/95) v súvislosti s právom na ochranu osobných údajov upraveným v čl. 19 ods. 3 Ústavy už konštatoval, že každý má právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe. V tomto kontexte spomínané základné právo tvorí súčasť práva na rešpektovanie súkromného života, ako ho upravuje čl. 19 ods. 2 Ústavy, podľa ktorého každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Preto čl. 19 ods. 3 Ústavy vo vzťahu k čl. 19 ods. 2 má povahu lex specialis a právo na ochranu osobných údajov je neoddeliteľnou súčasťou práva na rešpektovanie súkromného života.

Navyše, ak štát považoval predloženie údajov – na spracovanie ktorých sa v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. vzťahuje zákaz ich zhromažďovania – pre účely registrácie za nutný, mal súčasne povinnosť poskytnúť dotknutým osobám právne záruky pred ich zneužitím, resp. upraviť, ako bude s ich osobnými údajmi po rozhodnutí orgánu verejnej správy naložené.

Ustanovenia §11 a §12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb., vyžadujúce deklarovanie náboženského vyznania a umožňujúce štátu neoprávnené zhromažďovanie takýchto osobných údajov bez poskytnutia primeraných záruk, preto nie sú v súlade s čl. 19 ods. 2 a 3 Ústavy a čl. 8 Dohovoru.

Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Charakteristickým znakom demokratických spoločností je vyzdvihovanie ľudských a občianskych práv, rešpektovanie ktorých má základ nielen v medzinárodných zmluvách alebo záväzkoch, ale tieto sú imanentnou súčasťou ich právnych, predovšetkým ústavných poriadkov. Vymedzenie týchto práv výlučne normatívnymi aktami vysokej právnej sily, ako aj úcta k ich nedotknuteľnosti, patria k neodmysliteľným atribútom právneho štátu. Tento prístup k základným právam a slobodám vychádza z koncepcie, podľa ktorej občan vytvára štát a jeho inštitúcie nie preto, aby im slúžil, ale aby bol nimi sám chránený. Štát teda vo vzťahu k základným ľudským a občianskym právam nie je ich tvorcom, ale ich garantom. Preto demokratický a právny štát, už z primárneho poňatia nescudziteľnosti ľudských práv, ich nemôže poskytovať alebo neposkytovať, lebo štát s nimi disponovať nemôže.

Slovenská republika je podľa článku 1 Ústavy právnym štátom. V právnom štáte má Ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v súlade s ustanovením Ústavy (II.ÚS 8/97).

Právny štát má vytváraním legislatívneho prostredia zabezpečovať nerušené uplatňovanie základných práv a slobôd. Ak právna norma upravuje spoločenské vzťahy tak, že vytvára priestor na obmedzenie slobody náboženského vyznania, práva združovať sa a práva na súkromie, resp. v uplatňovaní týchto práv kohokoľvek diskriminuje z dôvodu jeho náboženského vyznania, potom nie je v súlade s Ústavou a Dohovorom. Právna úprava obmedzujúca alebo porušujúca základné práva a slobody nezodpovedá princípom právneho štátu, preto nie je v súlade s čl. 1 Ústavy.

Toľko z podania (krátené) Generálnej prokuratúry SR z januára 2008 na Ústavný súd SR podpísané JUDr. Dobroslavom Trnkom, generálnym prokurátorom.

Na tejto adrese je doslovné znenie podaného návrhu GP SR na začatie konania o súlade §3, §4 ods. 4, §11, §12 písm. d) zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov. (ďalej len „zákon č. 308/1991 Zb.“):

http://www.genpro.gov.sk/index/go.php?id=728

Záver

Ministerstvo kultúry SR nezákonne, v rozpore so zákonom č. 308/1991 a Ústavou zamietlo registráciu Cirkvi kresťanské spoločenstvá Slovenska:

Nedokázalo preukázať žiadne závažné a presvedčivé dôkazy, podľa ktorých by bolo možné – nutné zamietnuť registráciu podľa zákona č. 308/1991 Zb., §15.

MK ani v jednom bode §15 nepreukázalo, že založenie a činnosť cirkvi Cirkev kresťanské spoločenstvá Slovenska je: 1) v rozpore s týmto zákonom, 2) a ostatnými zákonmi, 3) ďalej v rozpore s ochranou bezpečnosti občanov a verejného poriadku, 4) zdravia a mravnosti, 5) zásadami ľudskosti a znášanlivosti, 6) alebo či nie sú ohrozené práva iných právnických osôb a občanov (§15 zákona č. 308/1991 Zb.).

Chceme žiť na Slovensku, v Slovenskej republike, ktorá je zvrchovaný, demokratický a právny štát a neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo a všetko podlieha Ústave.

V Poprade, 14. 04. 2008

Ing. Gabriel Minárik
člen prípravného výboru pre registráciu CKSS
predseda kolégia pastorov KSS

Scroll Up
Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2020 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.