Hrdinovia sŕdc

POZÝVAME VÁS NA PIATKOVÉ KINO v DOME VIERY
7.10.2011 piatok o 18:00 hod.
vstup zdarma

 

O filme

„Mama, prečo každý plače na konci filmu?“ pýtal sa nechápavo Michael Oher svojej nevlastnej matky Anne Leigh cez telefón, potom ako sa s viac týždňovým odstupom od premiéry filmu The Blind Side (Zrodenie šampióna) konečne odhodlal v sprievode priateľov ísť nenápadne do kina, aby si pozrel film o vlastnom živote.  „Čo nevidia, že film má šťastný koniec?!“

Oherova nechápavosť je na mieste, lebo preňho skončili tvrdé, detské, chladné skúšky, a teraz môže zažiť to, o čom stále sníval. „V plnej miere veríme tomu, že sa udial zázrak: nespočítateľné množstvo drobností, ktoré sa nejako stali v ten správny čas. Božia ruka je na tomto príbehu“,  odpovedali  pre reláciu s názvom Life Today.

Séria úspechov je skutočne presvedčivá: v prvom rade známy spisovateľ Michael Lewis dal na papier výnimočný príbeh Michaela Ohera a rodiny Tuohy. Lewis chodil do školy spolu s otcom – Seanom, a po dlhom čase prišiel na návštevu práve vtedy, keď Michael už žil s Tuohyovcami. Jeho kniha už dávno figuruje na zozname bestsellerov v New York Times. Neskôr prišiel film a aj napriek tomu, že kritici od neho neočakávali veľa, predsa mal „veľkú odozvu“: na jednej strane priniesol obrovské tržby, a na druhej strane, matka Leigh Anne-t, ktorú hrala Sandra Bullock dostala za stvárnenie postavy svojho prvého Oscara.

Herečka S.Bullock, po mnohých ponukách od režiséra Johna Lee Hancocka len zdráhavo prijala úlohu: „Najväčšou prekážkou bolo to, že som nedôverovala náboženským ľuďom. Pretože je veľa tých, ktorí hlásajú svoju vieru veľkým hlasom a predsa nežijú to, o čom hovoria.“ Po nakrúcaní ale herečka uznala:  „Rodina Tuohy mi ukázala dôveryhodné kresťanstvo. Teraz už mám dôveru voči kresťanom, konečne som sa stretla s takými, ktorí žijú svoju vieru a tomuto sa úprimne teším.“ Možno nie je náhoda, že nedávno – ešte pred odhalením manželových prešľapov – si adoptovala čierne bábätko.

Schopnosť dávania

Základné pravidlo Tuohykovcov je jednoduché: „oplatí sa dávať s radosťou, to čo človek robí s radosťou, to s veľkou pravdepodobnosťou urobí znova a znova, navyše aj jeho schopnosť prijímať sa zlepšuje.“ Sformulovali už nespočetne veľa podobných slov. „Dobročinnosť pôsobí na srdce dávajúceho, rozšíri ho. A to, čo urobí prijímateľ s darom, to je jeho vec – vysvetľuje Sean. – Mojou zodpovednosťou je, aby som bol šťastný pri dávaní, a nešpekuloval o výsledku.“

Manželka, Leigh Anne takto vysvetľuje ich filozofiu: „Ten životný postoj, ktorý umožnil, aby sme otvorili naše srdcia a náš domov pred Mikeom, sa vytvoril v našom živote postupne. Možno sa zdá naše rozhodnutie príliš rýchle, ale my sme už viac rokov rozmýšľali nad podstatou dávania.  Prvé čo sme sa naučili bolo, že najdôležitejšie je, aby srdce človeka bolo priame, a aby za dávaním nebol vedľajší úmysel.“

Po druhé, veľmi dôležité je, že netreba čakať na zvláštny cieľ alebo udalosť. „Poznáme veľa ľudí, ktorí chcú vykonať niečo veľké, a pritom len čakajú, že raz sa potknú o nejakú veľkú vec. Pritom, keby sa len sústredili na svoj postoj pri dávaní, vedeli by dať viac, ako by si mysleli.“

Sean a Leigh Anne si myslia, že ich manželstvo je preto úspešné, lebo od počiatku si osvojili spoločný rebríček hodnôt. Obaja tvrdo pracujú – stále sa snažili o dobrý život – ale jedno z ich hesiel znie nasledovne:

„Skutočný charakter človeka  sa ukáže v tom, ako zaobchádza s tými ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu moc nad jeho životom.“

I keď v spojitosti s dobročinnosťou nás ako prvé napadnú peniaze, tak rodina Tuoh rozhodne tvrdí, že pomáhať iným sa dá aj inak, ako len materiálne. Môžeme dať čas, povzbudenie, pozornosť, byť milí, ale môžeme sa s inými podeliť aj o naše schopnosti alebo talenty. „Niekedy je takýto druh dávania viac, ako peniaze.“ V jednom rozhovore spomenuli: „Michael by nebol tam, kde je teraz, keby od nás dostal len určitý obnos peňazí. On si vyžadoval starostlivosť a čas.“

K tomu, aby sa Michael Oher vedel rozbehnúť v kariére, potreboval najprv niekoho, kto si ho všimne. Pritom – v protiklade s filmom – nezobrali skutočne tohto dospievajúceho ihneď do svojho domu, ale ho zviezli po najbližšiu zastávku. „Išli sme v ten deň po raňajky. Mike sa v tričku a v kraťasoch potuloval na ceste po krajnici. V chlade bolo vidieť jeho dych. Hodili sme na neho jeden pohľad, a potom sme sa rozhodli pre ľahšie riešenie – išli sme ďalej.“ Vtedy prišiel obrat. „Ako sme ho zanechali, naplnila ma taká tichá myšlienka a povedala som manželovi: „Vráť sa!“ – takto si spomína Leigh Anne na ten deň pred vďakyvzdaním v roku 2002. – A týmto sa za jeden okamih zmenil život ich rodiny.

Skutočný príbeh

Pokračovanie príbehu je o tom, ako dobre situovaná biela rodina zo strednej vrstvy, prijala obyčajného čierneho dospievajúceho chlapca, z ktorého sa v Amerike stal známy hráč amerického futbalu. Sean a Leigh Anne odvtedy stále pokladajú nasledujúcu vetu za dôležitú: „Vráť sa! Pozri sa na okolo v tvojom prostredí  a všimni si potreby druhých!“

Hlava rodiny Sean, pochádza z chudobnej štvorčlennej rodiny z New Orleansu, ktorá prišla o svojho otca v mladom veku. Dobre vie, čo to znamená jeden alebo dva darované sendviče, keď človek akurát nemá peniaze na obed. Na strednej škole ho jeden jeho spolužiak, vidiac jeho ťažkú situáciu, pravidelne pozýval na obed. Aj mamy jeho spolužiakov sa stále obávali, že chudý a vysoký Sean sa istotne nestravuje dostatočne a preto mal vždy, kde večerať.

„Dávanie je pre mňa prirodzené. Ani ja by som dnes nebol tu, keby mi peniaze za školu nevyplatili veľkodušní darcovia.“ Sean neskôr aj sám pravidelne (samozrejme v anonymite) podporoval učiteľov, trénerov na Briarcrest škole. Často im vyplatil účty. Aj s Michaelom Oherrom sa tu stretol prvýkrát a zafinancoval „Big Mikeovy“ obedy.

Sean a Leigh Anne už v mladosti naučili svoje deti štedrosti. „Už dávno pred tým ako Michael Oher vstúpil do nášho života, sa naša dcéra Collins a mladší syn Sean, naučili prijať, že podporujeme aj iné deti. Na základe videnia, že niektorí nemajú to, čo iní majú, sa moje srdce stále zovrie. Preto sa z času na čas naplní môj dom mojimi malými chránencami“ – opisoval Sean.

Táto situácia pre Leigh Anne nebola cudzia, lebo jej matka už dávnejšie brala s láskou pod svoje krídla znevýhodnené deti. Keďže vyrastala v Memphise, mala dokonalý obraz o rasovej neznášanlivosti. Bola svedkom nepokojov, ktoré nasledovali po vražde Martina Luthera Kinga. Podľa jej spomienok, keď sa v roku 1973 rozbehlo skoncovanie segregácie v štátnych školách, tak začal exodus bielych študentov z týchto inštitúcii. Pre mnohých sa náhle stalo „nevyhnutným“ mať vlastné školy. Takto vznikla aj škola Briarcrest, na čo Leigh Anne takto spomína: „Je bolestivé to vypovedať, ale škola Briar-crest vznikla z rasistického strachu a z odhodlanosti bielych, lebo nechceli, aby sa ich deti miešali s čiernymi. Iróniou osudu je, že táto škola, ktorej vznik vyvolala nevôľa k integrácii, v jeden pekný deň prijala Michaela Oherta.“

Výchova

Tuohyovci sa už na začiatku svojho manželstva dohodli na stratégii výchovy svojich detí. Milovali svoje deti, ale rozhodli sa, že sa na ne budú stále pozerať, ako na súčasť rodiny a nie ako na silu súdržnosti; deti nemôžu byť stredobodom. Naučili ich, že svet sa netočí okolo nich, ale musia sa naučiť byť súčasťou spoločnosti, v ktorej žijú.

Pre deti Collins a Sean juniora, chodenie do zboru nebolo iba voľbou. A neskôr aj na party mohli ísť len vtedy, keď boli doma aj rodičia hostiteľov, ale ani vtedy nemohli ostať dlho do noci. Večer o pol desiatej museli vypnúť svoje mobilné telefóny. Závislosti na počítačoch alebo vytvoreniu vášne pre nejaké hry sa vyhli, lebo mali dané aj to, koľko hodín denne môžu tráviť pred obrazovkou.

Hlavným cieľom bolo, aby deti nemali zbytočne voľný čas, kedy nevedia, čo so sebou robiť. Svoj čas trávili aktívne aj po škole, a takmer každý deň – aj cez víkend – sa im našla nejaká činnosť. Veľkou dilemou bolo, ako zabrániť rozmaznávaniu.

„Deti sa narodia ako egoisti, a treba ich naučiť to, aby videli  ďalej za svoje malé drámy alebo potreby“ – vraví Sean.

Keď jedno leto Collins vymyslela, že by chcela odísť do prestížneho športového tábora, musela si vybrať aj dobročinnú činnosť. Takto sa dostala cez jednu misionársku službu na Guatemalu, kde rozdávali jedlo pre chudobných. Tu videla, ako sa žije v chudobe a naučila sa vážiť si to, v čom žije ona. „Chceli sme, aby mali skúsenosť skutočného sveta.“

Aj jej mladší brat Sean sa rýchlo naučil, že existuje iný svet okrem toho pohodlného, v ktorom žije, a aj v ňom sa rýchlo vytvoril pocit zodpovednosti. Nebolo ho treba nútiť na dávanie, sám od seba si všimol, že niektorý jeho spolužiak už roky chodí v tom istom oblečení, a veľakrát svoje oblečenie daroval. Keď rodina dostala z filmu určitú časť tržby, všetky tri deti si samé našli dobročinné ciele, na ktoré použili časť získaných peňazí.

I keď „Big Mike“ už vyletel z rodinného hniezda a pomaly aj ďalšie dve deti budú čoskoro dospelé, rodina Tuohy naďalej pokračuje v dobročinnosti. Založili nadáciu s názvom: Make It Happy, ktorá si dala za cieľ podporovanie znevýhodnených detí a informovanie spoločnosti, ale zúčastňujú sa aj podpory výstavby školy v jednej chudobnej časti Memphisu, a zafinancovali aj cestu mamy Leigh Anneovej do Izraela. V súčasnosti žiada od nich rozhovor jedna televízna stanica za druhou, a na stretnutiach majú prejavy s viac tisícovou účasťou. Napriek výsledkom, rodina Tuohy trvá na svojom,  že viac dostávajú ako dávajú. Svoju činnosť jednoducho  sumarizujú takto:

„Daj lásku, a stále ju dostaneš späť. Toto je náš príbeh, toto je náš odkaz.“

.

Preložené z:  Hetek XIV / 51;  23.12.2010;  autor:  Mezei Viola;  slovenský preklad: Ján Mišovič

Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2019 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.