Na kom je stavaná Cirkev?

Keď Ježiš prišiel do krajov Cezarey Filipovej, spýtal sa svojich učeníkov: Za koho pokladajú ľudia Syna človeka? Odpovedali: Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša, zase iní za Jeremiáša alebo za jedného z  prorokov. Spýtal sa ich: A vy za koho ma pokladáte? Odvetil Šimon Peter: Ty si Kristus, Syn Boha živého. Odpovedal mu Ježiš: Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tej skale vystavím si cirkev, a brány záhrobia ju nepremôžu. Dám ti kľúče kráľovstva nebeského a čokoľvek zviažeš na zemi, bude zviazané na nebesiach, a čokoľvek rozviažeš na zemi, bude rozviazané na nebesiach.“ (Mat 16:13 – 19) Osobnou otázkou Pána ku každému človeku je aj dnes to, za koho považuje Ježiša z  Nazaretu? Učeníci dali na ňu rôzne odpovede. Jedni odpovedali, že za Jána Krstiteľa, iní zasa za Eliáša a  boli aj takí, ktorí Pána považovali za Jeremiáša alebo za jedného z  prorokov. Vtedy ešte apoštolovia koncipovali svoju mienku na základe subjektívnych skúseností. Naproti tomu Peter odpovedal nasledovne: „Ty si Kristus, Syn Boha živého.“ (Mat 16:16)

Toto je správna odpoveď, ktorú Duch Boží vypracoval v srdci Kéfasa. Prameňom biblickej viery nie je prirodzenosť človeka. V  dôsledku práce Ducha Svätého, pri počúvaní evanjelia, srdce človeka získava svetlo, duchovné presvedčenie o tom, že Ježiš z Nazaretu je Mesiáš. Viera nie je presvedčením z  viditeľných vecí. V prvom rade pod slovom presvedčenie nerozumieme nejaký stav vedomia alebo určitú vedomostnú rovinu v mysli, ako je to v prípade svetonázoru, ktoré viac-menej sa vyvinie skrz učenie. Viera je schopná sa zrodiť v človeku behom okamihu, lebo je to Boží dar a duch. Pri počúvaní evanjelia o  Ježišovi Kristovi milosť otvorí srdce pred Bohom. Živé a energické Slovo zase odstráni z človeka zabraňujúce psychické a duchovné sily, ktoré bránia spoznať Boha. Cez Ducha Svätého a Slovo sme schopní spoznať Pána. Slovo je aj zrkadlom pre človeka, ktoré ukáže kto a čo  si, čo potrebuješ a poskytne pomoc k spoznaniu svojho Spasiteľa. V  otvorenom srdci pre Slovo sformovalo sa poznanie o Ježišovi, že On je Kristus. Viera sa vtedy naplní silou skutočnosti, keď veriaci aj ústami vyzná, že Ježiš Kristus je Synom živého Boha. Skutočná viera vytvorí v  duchu človeka radikálny pozitívny obrat. Nakoľko biblická viera nie je ľudským produktom, ale pozitívnou odpoveďou veriaceho na dar Boží, na Logos, preto ju nie je možné napodobniť. Skutočnú vieru sprevádzajú faktické zmeny v živote človeka. Intelektuálna viera aj v tom najlepšom prípade môže zapríčiniť iba morálne zlepšenia v niekoľkých bodoch.

Ježiš Kristus dal výzvu učeníkom: osobne museli odpovedať na otázku za koho pokladajú Ježiša. Z odpovedí vysvitlo, že duch viery vtedy z nich naplnil srdce ešte iba jedného učeníka. Ježiš pochválil Petra za pravdivú odpoveď: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach.“ (Mat 16:17)

Apoštol Pavol tvrdí v liste Korintským, že nikto nemôže povedať, že Ježiš je Pán, iba cez Ducha Svätého. Toto je prvou podmienkou, požiadavkou patričnosti k Cirkvi. Nepostačuje, keď iba od ľudí počujeme učenia, tvrdenia o Mesiášovi. Neodpustiteľne dôležité je, aby aj Duch Svätý sa dotkol a osvietil ducha človeka v súvislosti s pravou prirodzenosťou Ježiša Krista z Nazaretu. Takto sa môže zrodiť vnútorné presvedčenie o Pánovi. Ak niekto verí iba hlavou, ešte vtedy jeho srdce môže byť plné pochybností a strachu. Biblická viera zrodí v nás vždy pokoj so živým Bohom.

Kľúčový verš pre Cirkev je verš 18. Toto je základ pravej Cirkvi a na neho sa odvoláva najčastejšie aj falošná cirkev. Tento verš obsahuje tri kľúčové výrazy: Peter (Petros), skala (petra) a  Cirkev (eklézia). Všeobecne je známe, že Ježiš nevyučoval v starej gréčtine, ale Matúš a Marek preložili Ježišove reči z aramejčiny do gréčtiny. A  tak v  starej gréčtine slová znejúce ako slovná hra (Petros a petra), v  pôvodnom aramejskom texte znejú ináč: „Kéfa a tura“. Oveľa jasnejšie je, že Ježiš hovorí o dvoch veciach, ktoré ale sú spolu v relácii: o  Petrose a o petre. Posledné znamená obrovské skalné masívy, kým meno Petros menšie kamene, štrk. Takže Ježiš netvrdil, že Cirkev postaví na apoštola Petra (Petros), ale povedal: že Cirkev (eklézia) bude postavená na obrovskom skalnom masíve (petra).

Cirkev – obrovský skalný masív

Ostatne, v Písme svätom skalný masív, ako symbol Mesiáša, sa nachádza na viacerých miestach. Ježišove tvrdenia falšujú tí, ktorí hovoria, že postavil Cirkev na svätého Petra z Nazaretu, potom apoštol toto svoje dedičstvo a  funkciu odovzdal rímskemu biskupovi a jeho nástupcom, pápežovi. Na základe tejto falošnej predstavy sa katolícka cirkev nazdáva, že pápež rozhoduje o tom: kto patrí k Cirkvi a kto nie. Avšak toto je ďaleko od biblickej pravdy. Základom patričnosti k  Cirkvi je osobné obecenstvo s Ježišom Kristom. Pán preto nazval Petra blahoslaveným, lebo v Ježišovi objavil cez Božie zjavenie skalný masív – petra, Mesiáša. Takto Peter je vyznávačom viery, prvým kresťanom, ktorý zadosťučinil základnej podmienke možnosti patriť k Cirkvi.

Dnes čoraz viacerí cítia nutkanie, aby povedali, čo je Cirkev a  kto je členom Cirkvi. V tomto zvukovom zmätku veriaci majú vedieť, že o  tejto otázke nerozhodujú politici, teológovia, kňazi, ale Ježiš Kristus (petra). Jeho však možno spoznať cez zjavenie Ducha Svätého. Cirkev (eklézia) je spoločenstvom vyvolených a povolaných ľudí, zhromaždenie ľudí, ktorých Boh povolal ku skale, pre spoznanie Ježiša Krista. Cirkev je obecenstvo ľudí, ktorí získali zasľúbenie spasenia. Kto verí v Ježiša Krista, ten prešiel zo smrti do života, čiže sa znovuzrodil a tým zároveň sa stal členom Cirkvi.

Rímsky pápež v V. storočí svojvoľne zaujal výraz cirkev a  zakázal používať názov cirkev kresťanským smerom (tendenciám), nezávislým od Ríma. Katolícky klérus sa do dnešného dňa pridržiava tohto svojho „historického“ práva, toho, aby na základe svojich falošných špecifík mohol rozhodovať o tom: čo je Cirkev a kto patrí k  nej. Preto aj v dnešných dňoch robí úsilia zarážajúcich rozmerov, aby pre svoju dejinnú priebežnosť a pre takzvané cenné náhľady získal rozličné štáty, republiky, za ktorými väčšinou je duch pseudo – kresťanský, ktorý je proti učeniu evanjelia. Pre nich najdôležitejším praktickým kritériom je to, kto čo  hovorí o pápežovi, kléruse, ako aj o  dejinnom poslaní, úlohe katolicizmu. Ak niekto prijme a ctí pápeža a  kňazskú náboženskú autoritu, ten sa stáva dobrým katolíkom aj vtedy, ak žije nemravným životom. Toto je celkom falošný argument poznania kresťanského charakteru.

Aj do právneho poriadku európskych štátov bola vbudovaná táto formulácia falošného chápania a aplikácie Cirkvi. V  dôsledku toho viac ako tisíc rokov sa predstavitelia kresťanstva stali bludármi (heretikmi) a skutočnú Cirkev zmiešali s rôznymi kacírskymi, sektárskymi hnutiami, spoločenstvami. Cirkev Ježiša Krista od V. storočia v Európe – prostredníctvom „všeobecnej služby“ štátnej cirkvi – sa stala sektou. Pravá Cirkev skoro tisícpäťsto rokov nemôže slobodne používať svoje meno, nemôže sa nazývať Cirkvou, ekléziou. Nejakú zmenu v tomto priniesla reformácia, potom pád komunizmu.

Aj napriek tejto strašnej historickej tradícii – na základe Božieho práva – výraz Cirkev sa vzťahuje na tých, ktorí na základe zjavenia Ducha Svätého veria, že Ježiš Kristus je Syn živého Boha. Pán si stavia svoju Cirkev na tomto zjavení. Takúto Cirkev nepremôžu brány pekelné. Základ tohto spoločenstva – chvála Bohu – je v nebesiach a nie v Ríme.

Koho je moc?

Druhá falošná interpretácia v širokom okruhu je v spojitosti s mocou rozväzovania a zväzovania. Peter dostal moc rozväzovania a zväzovania – to je biblický fakt. Podľa katolíckej verzie aj toto dedičstvo zostúpilo na rímskeho biskupa a na pápežov až po  Jána Pavla II. V  skutočnosti ani toto nie je pravda. Moc rozväzovania a  zväzovania Peter dostal cez osobné obecenstvo s Ježišom Kristom. Ako Peter musel priamo, osobne predstúpiť pred Ježiša a vyznať svoju vieru, tak isto musí každý predstúpiť pred Pána, aby mohol obdržať nebeskú moc alebo dar moci pri osobnom obecenstve s Ním. Podľa Biblie moc je Božia. Ježiš Kristus po svojom zmŕtvychvstaní povedal svojim učeníkom: „Daná je mi všetka moc na nebi a na zemi.“ (Mat 28:18) K moci rozväzovania a zväzovania je možné sa dostať na základe osobného obecenstva s Pánom. Cirkev žije a slúži zo života, sily a moci Ježiša Krista. Nikto nemá právo vyobcovať, vytlačiť, prekliať takých kresťanov, ktorí naplnili požiadavky Písma pre príslušnosť k Cirkvi. Cirkev práve vtedy svedčí o  spoločenstve s Pánom, keď miluje a prijíma všetkých tých, ktorí dostali zjavenie od Ducha Svätého o Ježišovi Kristovi. Na základe toho sa zrodí v  zboroch kresťanské bratstvo, láska, pokoj, radosť.

Tridentský koncil vyslovil približne stodvadsať kliatieb na každého evangelikálneho protestanta, charizmatika, veriaceho naplneného Duchom Svätým. Dá sa to predstaviť, že Cirkev seba samú prekľaje? Z  tragického príbehu Kaina a ábela vieme, že vtedy znenávidí niekto svojho brata, keď jeho srdce je pod vládou Zlého. Cirkev, ktorá znenávidí druhú Cirkev (znovuzrodených ľudí), lebo na základe svojej viery, vloženej do Božieho slova, si Boha ctí a slúži Mu, ba v priebehu svojej služby dostáva aj nebeské požehnania, je tak isto zlá a falošná ako Kain. Moc nenávistnej cirkvi je satanská a búrajúca. Od Ježiša Krista prijatá moc totiž bola daná na budovanie Cirkvi. Veľkosť nie je kvalita.

Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus. Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli napojení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. A  veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho (údov). Keby noha povedala: Pretože nie som ruka, nie som z tela, – či zato nie je z  tela? Keby celé telo bolo oko, kdeže by bol sluch? Keby celé (telo bolo) sluch, kdeže by bol čuch? Takto však rozložil Boh údy v tele jeden každý z nich, ako On chcel. Keby však všetky (údy) boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce veľa údov, ale jedno telo. Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zasa nohám: Nepotrebujem vás! Ba čo viac: údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú veľmi potrebné.“ (1Kor 12:12 – 22)

Druhú požiadavku patričnosti k  Cirkvi podľa Písma môžeme čítať v  13. verši: „my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, všetci sme boli napojení jedným Duchom.“ O  čom je tu reč? O krste v  Duchu Svätom a o napájaní Duchom Svätým. Krst v Duchu Svätom je aj Božím znamením príslušnosti k Cirkvi. Keď Duch Boží zostúpi na teba a  pracuje v tebe, to svedčí aj o tom, že si členom Cirkvi. Keďže Cirkev je zariadením (inštitúciou) učineným skrze Boha, Duch Svätý dáva potvrdenie každému jednému veriacemu o patričnosti k nej. Keď sa Božia nadprirodzená sila vyleje na nás, vtedy Duch Boží znovu a znovu zapečatí naše srdce, dušu i telo, a takto nosíme pečať Ducha Svätého. Kde sa Duch Boží pohybuje a pracuje vo veriacich, tam je Cirkev. Teda, v  ktorom spoločenstve nedovolia ľuďom sa krstiť v Duchu Svätom a prácu Ducha, tam sa duchovný prameň toho spoločenstva odtrhol od Ježiša Krista. Pravá Cirkev nezakazuje, ale nabáda veriacich k tomu, aby brali nebeskú silu a pomazanie od živého Boha. Krst v Duchu Svätom otvára cestu k rastu a vývoji v poznávaní Pána. Veľkosť spoločenstva nie je poznávacím argumentom patričnosti k Cirkvi, a preto veľké cirkvi nemôžu vymknúť malé cirkvi, keď títo druhí nosia na sebe kritériá Cirkvi podľa Písma. Ježiš povedal, že kde sa dvaja alebo traja zídu v Jeho mene, On je medzi nimi. Takže na základe Pánovho mena spoločenstvo dvoch – troch znovuzrodených, Duchom Svätým naplnených veriacich je už časťou Cirkvi, ktoré väčšina musí akceptovať. Kresťania potrebujú stanoviť príslušnosť k Cirkvi vždy na základe naplnenia požiadaviek Písma. Napriek tomu sa určité veľké denominácie snažia o privilégiá, monopolne pôsobiť na iné – počtom menšie spoločenstvá, odvolávajúc sa na svoje rozmery.

K vylúčeniu nemôžu poslúžiť ani rozličnosti založené na Božom slove, lebo sú rozdiely medzi veriacim a  veriacim, medzi spoločenstvom a  spoločenstvom. Rozdiely sú dané z rozdielnych darov milosti a ovocia Ducha Svätého. Ježiš tieto rozdiely v Cirkvi nespomína ako negatíva, ale považuje to za dobrú vec. Lebo rozdielnosť pozostáva aj z  rozdielnych funkcií: oko musí vidieť, noha musí chodiť, ruka musí držať, jeden nemôže sa stotožniť s druhým. údy musia držať spolu, aby sa každý podľa svojho daru a sily pričinil o budovanie Cirkvi.

Németh Sándor (13. 06. 2008), vydané v časopise Hit infó č. VI./6 z 27.6.1997, str. 4 – 6, preklad: Mináriková Anna

Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2019 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.