Pokračovanie otázky: Veď práve tu by mal byť taký malý raj na zemi, keby sa každý aspoň trocha správal podľa základného princípu kresťanstva, ktorým je milovať blížneho svojho, nie je to len taká viera pre formu a všetci títo akože veriaci sa spoliehajú na nekonečnú Božiu milosť a tu zázračnú formulku a tou je spoveď a prijímanie, ako univerzálna vstupenka do neba? Alebo sa spoliehajú na to, že v starobe v dôchodku, keď už nebudem pri koryte, tak si to odsedím v kostole?Odpoveď: Na otázku ste už vlastne odpovedal sám. Nejde o biblickú vieru ale o tradíciu, určité náboženské chovanie, alibizmus, historické „dedičstvo“, ktoré je úplne vzdialené tomu, čo sa píše v Biblii, ako to mysleli apoštoli Pavol, či Peter. Nezodpovedá to praxi a životnému štýlu prvotných kresťanov, nasledovníkov Ježiša Nazaretského. Ostala len vonkajšia forma a názov, ale podstata sa vytratila.
Viera je braná ako spoločenská príslušnosť k davu namiesto osobného presvedčenia v srdci, za ktoré vedeli Ježišovi nasledovníci položiť aj život. Keďže sa zmenila forma, nedá sa očakávať výsledky, na ktoré sa vzťahujú zasľúbenia pravej živej viery. Preto je na nás, aby sme sa vrátili k podstate Ježišovho odkazu, aby sme vierou prijali všetko, čo pre nás urobil a aby sme skrze praktizovanie Božieho slova vstúpili do reality zasľúbení.
Tradičné kresťanstvo historicky preukázalo, že nevie priniesť pozdvihnutie tých, čo ho praktizujú, naopak história je plná svedectiev, že tí ktorí vzali vážne Ježišove slová, vedeli pozdvihnúť spoločnosť vo svojej dobe. Toto očakáva Boh aj od nás.