Chodila som do kostola aj na spovede pravidelne, ale popri tom som si žila svoj život – diskotéky, čundre s partiou a podobné alkoholické párty. Občas som premýšľala o tom, čo bude po smrti. Keďže som verila tomu, čo ma učili na náboženstve, že pôjdeme do očistca, tak som sa bála a premýšľala som, koľko rokov tam budem asi trpieť. Popritom som čítala horoskopy a všelijaké príbehy ľudí s témou „nadprirodzené“ a strašením o konci sveta. Toho som sa bála najviac. Veď som bola mladá a nechcela som zomrieť.
Prvý zlom nastal v apríli 1999, kedy som bola na jednom zhromaždení Kresťanského spoločenstva v Banskej Bystrici. Bola som vtedy v 3. ročníku na vysokej škole. Tam som prijala Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa. Vždy som v Neho verila, takže som s tým nemala žiaden problém. Vedela som, že niečo sa zmenilo, len som tomu nerozumela. Mala som nejaký kontakt s kresťanmi, čo bývali na internáte, len som sa nevedela hneď vzdať niektorých vecí. Myslela som si, že stačí, keď si budem čítať Bibliu a chodiť ďalej do kostola. Tiež som sa nechcela vzdať vzťahu s neveriacim priateľom. Tak som si žila ďalej svoj život a mesiace plynuli. V lete sme boli s priateľmi na jednej stanovačke.
Keď sme sa odtiaľ vrátili, všimla som si na svojom tele vyrážky. Šla som ku kožnej a tá mi povedala, že je to svrab. Malo sa to liečiť 3 dni, že je tam veľká úspešnosť. Nikdy predtým som o takej chorobe nepočula a až potom som sa dozvedela, že to bolo rozšírené v stredoveku a súvisí to s nízkou hygienou. A je to nákazlivé. Bolo to čudné, pretože s hygienou nemám problém. Mala som z toho vyjsť za 3 dni, lenže mne sa to vrátilo.
A tak začal niekoľkomesačný kolotoč chodenia ku kožnej. Potom som kožnú zmenila a vybrala som hádam všetky masti, čo existujú. Trvalo to už pol roka a ja som bola z toho zúfalá, že nič nepomáha. Nakoniec si ma nechali v nemocnici, kde som sa musela mastiť sírovou masťou, čo je dosť agresívna, ale účinná.
Medzitým som sa rozhodovala, že by som mohla zájsť za kresťanmi. Stále som totiž chodila do kostola a čítala doma katolícky preklad Biblie. S kresťanmi som sa nestýkala. Vedela som, že už ďalej takto nemôžem. Potrebovala som urobiť jasné rozhodnutie. Nebola som šťastná. Vedela som, že musím vyjsť z Babylona, teda z katolíckej cirkvi:
„A počul som iný hlas volať z neba: Vyjdi z neho, ľud môj, aby ste nemali účasť na jeho hriechoch a nedostalo sa vám z jeho rán, lebo jeho hriechy sa nahromadili až po nebo a Boh sa rozpamätal na jeho neprávosti“ Zjavenie Jána 18, 4-5).
Šla som teda za kresťanmi, ktorí boli na internáte a povedala som im, že som sa rozhodla chodiť s nimi na zhromaždenia a dať sa pokrstiť. Prosila som ich, aby mi zistili, kde sa stretávajú kresťania v meste, kde som bývala. Akonáhle som urobila toto rozhodnutie, zmizli všetky vyrážky a viac sa nevrátili. Zároveň som dostala slovo od Boha a ja som jasne vedela, prečo som sa nemohla uzdraviť:
„Ak ale nebudeš poslúchať hlas Hospodina, svojho Boha, ani zachovávať a uskutočňovať všetky jeho príkazy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam, doľahnú na teba všetky tieto kliatby a budú ťa prenasledovať. Hospodin ťa bude trestať egyptskými vredmi, pľuzgiermi, svrabom a prašivosťou, nebudeš sa môcť z nich vyliečiť.“ (5 M 28, 15.27).
Vyjdenie z Babylonu nie je jednoduché. To je zjavné aj z návratu Židov po 70 rokoch babylonského zajatia. V Babylone si zvykli, bolo im tam dobre.
Aj my môžeme mať problém vyjsť z tradícií. Znamená to ísť proti davu. Zniesť aj nejaké to prenasledovanie. Pokiaľ ale nepočúvneme Božiu výzvu, budeme mať účasť na jeho hriechoch a stihnú nás jeho pohromy.
Jediná cesta, ako sa vzdať babylonského občianstva a prijať občianstvo Božieho kráľovstva, je skrze moc a zásluhy Ježiša Krista. On je tá Cesta, Pravda a Život. Písmo tiež hovorí, že spasení sme milosťou, nie skrze naše skutky, aby sa nikto nechválil.