So sladkým zadosťučinením sa vraciam späť do ríše snov: (prekonávam vlnu za vlnou, jadranské slnko, blankytná obloha… prečo je tá voda zrazu biela a prečo mi je náhle zima? Veď ani vlny nemôžu byť také vysoké, je to nejaké divné…)
„HU, TÚRA V ZÁPADNÝCH TATRÁCH!“
Rázne vyskočím, naplním termosku čajom a druhú kávou, niečo fajné do batohu, nezabudnúť doklady a peniaze, rýchlu pusu s prianím všetkého dobrého a Božej ochrany, stláčam vo výťahu tlačidlo nula. Motor „svišťa“ naskočí a dobrodružstvo dnešného dňa začína…
Hulala, som prvý pred Billou! Nie… dochvíľna sestra Jarka s trekingovými palicami zaujíma bojové postavenie. „Ahoj, tak čo, sme tu sami? Očakával som väčšiu, účasť. Nevadí, aj tak bude dobre.“
Vierka, Mišovia, Helenka, Dominik, Daniel, Denisa, Pavol, Peter, Maja, Katka, Sajo, Slavo, Zbyňo, Petra, deti… Počítam: „jedna, dva, tri…28. No to tu ešte nebolo. Padol nám tohtoročný rekord.“
„CIRKEV VYRAZILA. TATRY TRASTE SA!“
V dobrej nálade, s ďakovnými, ale aj príhovornými modlitbami, chválami a družnými rozhovormi diaľnica rýchlo a príjemne ubieha. A je tu Liptovský Mikuláš. Odbočka vpravo, Smrečany, Žiar, a sme v „základnom tábore“.
„Ak vám počas Vianoc niekto ublížil slovom či skutkom, doporučujem vám odpustiť každému a z celého srdca“, povzbudzuje nás brat Slavo. Srdečné, úprimné modlitby bratov a sestier a vyrážame.
Počasie nad nulou, bezvetrie, tatranský vzduch, krásne pohľady na okolité vrchy. „Som rád, (som rada), že sme sa rozhodli ísť“, počuť z úst okolo mňa. Pod nohami sneh, šmýka sa, deti si to užívajú. „Čo máte nové? Ako ste prežili dni voľna? Aký ste mali rok? Aké máte plány do nového roku? Čo deti? Práca? Služba?“, družne prebieha diskusia, do ktorej sa rád a intenzívne zapájam. Zastávka. „Fajnotky“ sa nemôžu vrátiť v ruksaku domov! Prebieha „výmenný obchod“: „vezmi si koláčik, ja si vezmem mandarínku, super kávička, kto si želá vianočné rezy?“ Hodina a pol ubehla ani nevieme ako a sme v cieli svojej cesty – Žiarska chata.
Prekvapuje nás sortiment jedál. Polievky, hotové jedlá, nápoje, sladkosti. Každy si príde na svoje. Po príjemnom posilnení a zohriatí plápolajúcim ohňom vyrážame na spiatočnú cestu.
Ver či never, milý čitateľ, cesta sa nám zdala veľmi krátka. Možno tým, že sa išlo stále dole kopcom, ale ja chcem veriť, že pravý dôvod bol iný.
Citujem Žalm 133: „Hľa, aké dobré a jaké milé je to, keď bratia prebývajú jednomyseľne spolu! Je to jako výborný olej na hlave, ktorý steká na bradu Áronovu, ktorý steká na okraj jeho rúcha. Je to jako rosa Hermona, ktorá sostupuje na vrchy Siona. Lebo tam prikázal Hospodin požehnaniu, životu až na veky.„
Dovidenia nabudúce, priatelia.
Milan
