Túžba po dieťati
Ako každá žena túži po dieťati, tak to bolo aj u mňa. S manželom Ivom sme boli spolu už 4 roky a chceli sme bábätko. Moja predstava bola veľmi jednoduchá: popracujeme na tom a bude. Lenže keď sa nám ani po dlhšom čase nedarilo otehotnieť, rozhodla som sa, že sa za to začnem modliť. Veď u Boha nie je nič nemožné.
Po niekoľkých mesiacoch som otehotnela. Bolo to úžasné keď sa po takom čase splnilo to, po čom som tak veľmi túžila. Boh mi dal to, o čo som Ho prosila. V máji 2011 sa nám narodil syn Viliam.
Potrebujeme väčší byt
Pred Viliamovým narodením sme bývali v 1-izbovom byte v podnájme. V tom čase nám to vyhovovalo a neprekážalo, ale keď sme boli už traja, začalo byť nevyhnutné mať ešte aspoň jednu izbu. Hlavne keď sme mali návštevu a chceli sme, aby Viliam spal, potreboval svoje „ticho“.
Pre nás to bol ďalší krok vpred. Takže som sa modlila za väčší 2-izbový byt na Západe, na tom sídlisku, kde sme bývali aj predtým. Pánovi som predložila aj zopár ďalších vecí: ako by mal vyzerať náš nový byt, koľko by mal stáť podnájom, aby sme sa presťahovali v júli – auguste 2011, keď už manžel bude doma.
V tom čase Ivo pracoval už druhý rok v colnej správe v Michalovciach a od začiatku roka 2011 si robil kurz v rámci práce, ktorý trval cca pol roka, čiže na kurz chodil aj keď sa nám narodil syn. Vedela som, že aj keby som našla nejaký byt, tak by sme sa ešte nemohli sťahovať, kým nebude doma.
V polovici júla som si pozerala nejaké inzeráty ohľadne nášho nového bytu, našla som jeden byt, ktorý spĺňal moje predstavy, za ktoré som sa modlila. Hneď som celá natešená volala manželovi, že som našla 2-izbový byt. Boli sme si ho pozrieť, manžel ho odsúhlasil a tak sme sa koncom júla sťahovali a od augusta už bývame v novom. Najúžasnejšie na tom bolo, že náš nový byt bol hneď vo vedľajšej bytovke, takže sťahovanie sme zvládli, aj keď Ivo nebol doma a všetky ostatné veľké veci sme presťahovali keď sa vrátil.
Videla som, že keď sa modlíme, tak Boh vypočúva naše modlitby. Vo svojom slove hovorí:
„Verte, že dostanete všetko, za čo sa modlíte a za čo prosíte. Budete to mať.“ Mk 11,24
Tomu slovu som uverila a prijala ho do svojho srdca, a tak sa stalo. Boh mi dal syna Viliama, dal nám väčší 2-izbový byt.
Všetci spolu
Keď manžel skončil kurz stále dochádzal do práce do Michaloviec. Chcela som, aby bol preradený naspäť do Popradu. Nielen kvôli cestovaniu, výdavkom, ale samozrejme, že sme chceli, aby bol s nami doma, aby sme boli ako rodina častejšie spolu. Modlila som sa, aby sa do konca roka 2011 uvoľnilo miesto v Poprade.
Vyzeralo to všelijako. Nebolo to úplne ľahké držať si svoju vieru, veriť tomu, že naozaj to tak bude keď sa nič nedialo. Hlavne keď sa stále niekto vypytoval: „Už je Ivo doma,?…ešte stále je v Michalovciach?…nemal byť už v Poprade?…“
Vedela som, že mi už Boh dal to, o čo som Ho prosila, a tak som verila, že aj keď ešte výsledok nevidím, budem to mať. Prijala som to do svojho srdca a očakávala, že ma Boh ani teraz nesklame.
Na jeseň prišla možnosť, aby pracoval bližšie v Starej Ľubovni, zvažovali sme, že je to predsa bližšie ako Michalovce, ale stále to nebol Poprad, nebolo to to, za čo som sa modlila a ani Ivov šéf nesúhlasil. (bola by to trochu iná práca, nepracoval by už ako štátny zamestnanec, ale ako civil a aj kurz, ktorý si robil by mu už nebol nič platný).
Posledný deň v novembri 2011 manželovi zazvonil telefón, volal mu nadriadený a povedal, že od 1.12.2011 nastupuje do Popradu, na to miesto, za ktoré sme sa modlili. Veľmi sme sa potešili, nasledovalo ešte zopár vybavovačiek, ale od decembra pracuje manžel v Poprade. A aj tu Boh vypočul naše modlitby.
Takto nás Boh naučil kráčať vierou v Božie slovo. Čo Boh povedal, to aj splní.
Zdenka, Poprad