Diagnóza
Koncom februára 2011 som nastúpila s mojou tri a polročnou dcérkou Miškou do nemocnice na operáciu chrbtice. Diagnóza: 40 % skolióza a nedovyvinutý stavec. Hoci sme sa s manželom celý rok predtým, ako nám lekári oznámili diagnózu modlili, aby to Miška nemusela podstúpiť, nič sa nezmenilo a nastal deň D. Na vizite si primár pozrel výsledok 3D CT vyšetrenia a keďže nález nebol zobrazený tak, ako to má byť pred operáciou, skoro nás poslal domov. Najprv som si myslela, že Pán to v poslednej chvíli zastavil a volala som manželovi, nech sa pripraví, ak nás pošlú domov. Ale zástupca primára nám vybavil CT vyšetrenie súkromne, takže výsledok, ktorý k operácii potrebovali, sme mali k dispozícii hneď na ďalší deň.
Mišku operovali asi tri hodiny. Počas operácie som hľadala upokojenie v Pánovi. Prvý vyšiel z operačnej sály primár, ktorý mi povedal, že Miška nemala nedovyvinutý stavec, ale jeden stavec navyše. Ten vybrali a chrbticu jej spevnili ôsmimi titánovými šrúbami. Previezli nás na JIS-ku a odovzdali nás do starostlivosti ďalších lekárov a sestier. Personál bol veľmi milý a starostlivý. Miška bola ubolená, väčšinou len spala.
Zázrak
Na druhý deň skoro ráno ju prišiel pozrieť primár, ktorý ju operoval a povedal mi, že tretí deň po operácii už môže zísť z postele, ale pokiaľ nevydrží chodiť 20 minút, nepresunú nás na oddelenie, aby mohla začať s rehabilitáciou a dostať korzet. Zdalo sa mi to v nedohľadne. Miška mala bolesti, ale znášala to veľmi statočne, u mňa sa striedala modlitebná nasadenosť s modlitebnou pohotovosťou a bdením.
Mamička na izbe oproti s asi desaťročnou dcérkou po mozgovej obrne mi povedala, že absolovovali už osem operácií a po prvej boli v nemocnici veľmi dlho. Nastal tretí deň a čas zísť z postele s pomocou rehabilitačnej sestry. Miška bola zoslabnutá a ubolená, ale zvládla chodiť 20 minút. Prišiel víkend a Miška v nedeľu už prechodila po oddelení celú hodinu. Uvedomila som si, že náš Boh je úžasný a spolu sme mu obe spievali chvály. V pondelok ráno prišiel primár a z pokrokov a skorého uzdravovania Mišky bol nadšený. Hneď v ten deň nás prepustili z JIS-ky späť na oddelenie pediatrickej ortopédie.
„To dieťa je zázrak,“ povedal primár na vizite.
Pán nám dal milosť aj u vrchnej sestry a dostali sme samostatnú izbu. Keďže som mala so sebou notebook púšťali sme si chvály, hlavne koncerty Hillsongu, ktoré sa Miške páčia. Tá ležala na posteli a nôtila si, že: “Ježiš ja verím v Teba, Ty si nádejou pre mňa…”, Na ďalší deň jej dali dole obväz z operačnej rany a fotili si ju na lekársky seminár ako ukážkový príklad zázračného uzdravovania. Primár pri vizite povedal: “To dieťa je zázrak”. Samozrejme nevedel o tom, že hovorí pravdu, lebo naša Miška je naozaj Boží zázrak. Veď lekársky záver pre mňa po absolvovaní všetkých vyšetrení v lete v roku 2006 bol, že inak ako mimotelovým oplodnením nemôžem mať dieťa pre nepriechodnosť vajíčkovodov, aj to s pravdepodobnosťou 25 – 30 %. Ale ja som otehotnela prirodzene, na základe viery v Božie slovo a v lete v roku 2007 sa nám narodila Miška.
Ako ostatné deti
Na ďalší deň dostala korzet a mohli sme ísť domov. Napokon sa mi zdalo, že v tej nemocnici sme boli akosi krátko. Dnes Miška behá, skáče a pláva, nemá žiadne obmedzenie pohybu, za čo sme spolu s manželom Bohu veľmi vďační. Okrem toho sme sa modlili aj za uzdravenie defektu na predsieni srdiečka, ktorý diagnostikovali pri jej narodení. Aj v tomto prípade kardiologička konštatovala, že defekt tam už nie je, a srdiečko je úplne v poriadku. Sláva Bohu!
JUDr. Viera Mačáková, Ľubica