Deti biť alebo nebyť rodičom I.

Dieťa by sa malo narodiť z milujúceho záväzného manželského vzťahu, kde je dieťa s láskou očakávané. Už v čase tehotenstva sa formuje vzťah rodičov k dieťaťu. Tehotenstvo ani pôrod nie je choroba!!! Matka by mala s dieťaťom zaobchádzať ohľaduplne, pomaly sa otáčať v posteli, keď dieťa spí, nemala by ho zbytočne tlačiť, atď. Dieťa rozpoznáva hlasy rodičov, zvlášť otca pre jeho hlbší hlas, ktorý vo vodnom prostredí dieťatko lepšie počuje.

Zaiste je pre matku príjemné a vidím to za dobré, aby pri pôrode bol aj jej manžel. Pôrod môže byť ťažkou prácou pre ženu, a zároveň je to aj radostná činnosť. Keď prichádzajú tlaky, vtedy je dôležité správne tlačiť a nie len tak bezhlavo tlačiť.

Počas tehotenstva mávajú niektoré ženy zvláštne chute, napr. na kyslú kapustu, horčicu… Dá sa predpokladať, že táto žiadosť vychádza od dieťaťa. Treba mu povedať, aby vydržalo, aby počkalo. Neskôr možno túto žiadosť naplniť. Tak sa dieťatko – už v lone matky – a aj matka pripravujú na disciplinovaný život. Podobne, aj keď sa už dieťa narodí, treba ho učiť, že v rozumných časových intervaloch, určených matkou, dostane piť. Samozrejme, že rastom dieťaťa sa intervaly predlžujú a menia, v noci niektoré intervaly vypadávajú. Ak sa dieťaťu dáva piť vtedy, kedy ono chce, už od malička ho učíme nielen nedisciplinovanosti, ale aj tomu, že dostane vždy všetko, keď ono chce a naviac škodíme jeho zažívaciemu organizmu. Podobne je to aj so spánkom. Čím je dieťa staršie, tým by aj interval spánku mal byť viac dodržiavaný. Samozrejme, aj dieťatko je spoločenský tvor, a preto túži po spoločnosti. Niekedy jemne, niekedy naliehavo sa dožaduje spoločnosti. Rozumná a citlivá matka vie rozpoznať, či má dieťa skutočnú potrebu (prebaliť, napiť). Ak matka naučí svoje dieťa, že vždy je pri nej, vždy sa s ním zaoberá ona alebo niekto iný, veľmi ťažko ho bude možné naučiť na samotu v izbe. Môže to byť bolestivé pre dieťa. Ak sa to nenaučí vo výrazne vyššom veku, môže to mať dôsledky snáď až na celý život.

Intonácia hlasu

Vedci zistili, že existujú dva zdroje prirodzeného strachu sebazáchovy: pád z výšky a silný zvuk. Pri výchove detí (dokonca aj psíkov) sa používa intonácia hlasu a jeho sila k dosiahnutiu žiadaného cieľa. Preto je bežné, že rozumná matka keď nakojí svoje dieťa, s láskou, v pokoji ho uloží do izby, pohladí ho, niečo jemné mu povie, požehná ho, vyjde z izby a zhasne. Ak dieťa začne kričať, dôraznejším hlasom mu povie – prikáže napr.: „Pekne spinkaj, neboj sa, som v kuchyni.“ a pod.

Ale hlas, sila hlasu môže mať aj veľmi negatívne účinky na dieťa. Ak sa rodičia hádajú, kričia na seba, hoci dieťa aj nerozumie slovám, vie, že je zle. Bojí sa, má strach o existenciu.

Je rozumné v čase materskej dovolenky, aby matka mala svoje deti pri sebe, aby ona uplatňovala na ne svoj vplyv. Zvlášť, ak ich má dve, či viac. Tie, ktoré dala do výchovy iným, sa budú po nejakom čase cítiť odvrhnuté, lebo v rodine je rozdielny vplyv výchovy. Pani mamička po čase zbadá, že si neužila rodičovstvo.

Keď dieťa začína chodiť, treba mu v tom citlivo pomáhať. Ak už začne samo chodiť, nemajú sa od neho odkladať veci, ktoré môže poškodiť (obrus s vázou, kvety), ale treba mu to zakázať. Ako? Silnejším hlasom, keď sa k predmetu priblíži, povedať napríklad: no – no! Ono sa zastaví a pochopí, že to, čo chcelo urobiť, urobiť nemá, nesmie. Ak však poodkladáme všetky veci, ktoré nemôže chytať a ťahať, už sme ukázali na to, že dieťa začína byť pánom v dome. Dieťa sa má podriadiť, má poslúchať.

Stanovenie hraníc

Približne vo veku dvoch rokov dieťa začne chápať a uvedomovať si seba a snaží sa presadzovať svoje ja. Najčastejšie jeho slová bývajú: ja, moje, daj, mne, chcem. Toto je už čas, kedy ho treba naučiť na slovo NIE, čiže nemôže dostať všetko, čo chce a tým začína dostávať hranice, priestor, v ktorom sa môže pohybovať (čo môže alebo nemôže) a v tomto priestore bude šťastné. Je veľmi nepríjemné dívať sa na dieťa, ktorého rodičia stále usmerňujú, stále mu niečo prikazujú a zakazujú. Príčina je v tom, že nemá jasne určené hranice. Keby malo jasne vymedzené hranice, malo by priestor, v ktorom by sa vedelo samostatne pohybovať v radosti a v istote, že nebude karhané. Samozrejme toto platí aj vo vyššom veku, aj dospelý musí mať jasné hranice.

Už vo veku dvoch rokov musíme dávať pozor a sledovať, či vychovávame dieťa do Božieho kráľovstva alebo pre svet, sledovať či sa staráme o vzbúrenca a plníme jeho vôľu, či vychovávame osôbku, ktorá bude manipulovať najprv rodičov, potom aj súrodencov, potom aj ďalších. Deti od veku dvoch rokov treba orientovať na modlenie sa k Bohu svojimi slovami. Ďakovať, uctievať, konkrétne prosby, ktorým rozumie. Neučte ich básničky – modlitbičky.

Dieťa asi do dva a pol roka sa nevie vžiť do situácie iného človeka, ani do situácie zvieraťa. V naprostej pohode odtrhne kanárikovi krídlo, lebo sa ešte nevie vžiť, čo kanárik cíti. S tým súvisí aj porozumenie ďalších psychických vecí. Už v tomto veku však je možné dieťa učiť viere. Na začiatok, samozrejme, prirodzenej a neskôr biblickej viere. Dieťa už v troch rokoch je vo veku, kedy začína chápať, čo je dobré a zlé, už je schopné robiť pokánie. To je čas, kedy mu hovoríme príbehy Písma nielen ako rozprávky, ale vysvetľujeme mu, čo je dobré a čo zlé a Boží pohľad na jednotlivé situácie. Rodičia zažívajú prekvapenia, že v takomto veku, čo všetko už deti môžu chápať, akým veciam deti rozumejú. Môžu samé rozsudzovať svoje konanie, hriech, čo je dobré a čo zlé. Boh hovorí aj k ním.

Koniec výchovy

Deti v štyroch rokoch už môžu rozumieť, kto je Boh, Spasiteľ, dôvod odpustenia hriechov, ako získať odpustenie, ako patriť Bohu, dokonca môžu byť naplnené Svätým Duchom a hovoriť v nových jazykoch. Rozhodne však nemožno takéto deti učiť „hovoreniu v nových jazykoch.“ Dar Svätého Ducha, hovorenie novými jazykmi a modlenie sa v nových jazykoch dáva Darca – Svätý Duch, nie rodič. Nedoporučuje sa nahlas modliť v jazykoch pred deťmi, aby sa nenaučili to opakovať, mohli by začať žvatlať. Nebolo by to z Ducha.

Americkí vedci preukázali, že výchova dieťaťa končí vo veku asi šesť a pol roka. S deťmi spravili v tomto veku určité testy a urobili prognózu – predpoveď. Po pätnástich rokoch u tých jednotlivcov, s ktorými, bol robený test, urobili vyhodnotenie. Zistili mimoriadne vysoké percento pravdepodobnosti o ich predpovedi. O ktorých povedali, že sa neprehrešia proti zákonu, neprehrešili sa s presnosťou asi 95%. O kom povedali, že sa prehreší proti zákonu, splnilo sa to na nich asi na 60%. Proti tomuto testovaniu sa postavili mnohí politici, náboženskí vodcovia aj samotný pápež. Pre nás je z toho dôrazné poučenie, že do dieťaťa treba vložiť žido-kresťanskú morálku a návyky do veku sedem rokov. Do tohoto veku treba dieťa naučiť poslušnosti. V tomto veku by malo končiť aj telesné trestanie.

Malá skúsenosť v čakárni u zubára: Chlapček, asi štvorročný, stojí na lavičke v čakárni u zubára a matkiným notesom tlčie mamu do tváre. Nešťastná matka, na pohľad inteligentná osoba, sa ma pýta: „Čo mám robiť?“ Odpovedal som nedistingvovane jej výzoru: „Keď dorastie, azda vás zabije. Ak ho teraz nevychováte, čo vás asi čaká?“

Možno poznáte novelizované príslovie: „Neohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, prehnem ťa ja mamo a navalíš aj dôchodok.

Vlastné rozhodovanie dieťaťa

Rodičia sa často pýtajú ako je to s rozhodovaním sa dieťaťa. Často chcú dieťaťu to najlepšie, ale nie podľa svojej vedomosti a skúsenosti, ale podľa vôle dieťaťa. Zväčša vedia pochopiť, že britva do rúk dieťaťa nepatrí, ale mnoho iných vecí im robí značný problém. Sedeli sme s mamičkou a s jej šesťročným synčekom v reštaurácii. Dieťa si prezeralo jedálny lístok s obrázkami a hovorí: „Toto chcem.“ Mama mu radí: „Nemôžeš jesť ohnivý tokáň, lebo je tam čili.“ Ukazuje mu iné jedlo: „Toto chcem.“ „Nie, ja chcem toto – tokáň.“ Matka: „Ale keď ho nezješ, tak uvidíš!“ Matka nemala nazvyš peňazí, tak si objednala palacinku. Výsledok? Samozrejme, dieťa pobabralo jedlo – tokáň a zjedlo maminu palacinku. Rozumiete? Nie? Matka nepoužila (alebo ešte nemala) rozum na to, že ona má rozhodnúť, čo má dieťa jesť, nemala rozum na to, aby pochopila, že to dieťa ešte nie je schopné rozhodovania a ona chcela, aby sa správne rozhodlo.

Teda dieťaťu máme dovoliť rozhodovať sa vtedy, keď už je na konkrétnu vec zrelé. V každom veku sa má dieťa naučiť to, čo sa v príslušnom veku naučiť má. Ak ho to rodičia nenaučia, tak vinou rodičov zaostáva za vývojom, stáva sa zaostalým.

Ing. Gabriel Minárik, (12. 12. 2005), vydané v mesačníku Logos č. 7/2005

Scroll Up
Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2020 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.