Dvojitá výchova znamená rozdielny – protikladný prístup od autorít vychovávajúcich deti.
Najbežnejší príklad je: čo otec zakáže, mama dovolí. Čo matka od dieťaťa vyžaduje, to otec považuje za nepotrebné. Základom je, že každý rodič uprednostní svoj pohľad na to, čo je pre dieťa dôležité a aké má výchovné priority.
Bez ohľadu na to, čo je naozaj vo výchove správne ( raz to môže byť názor otca, inokedy matky) dieťa je neustále vystavované protikladným informáciám o tom, čo vlastne môže a čo nie. Prirodzenou reakciou je, že dieťa začne zneužívať túto nejednotnosť noriem rodičov a naučí sa, za ktorým rodičom má ísť, keď chce dosiahnuť svoje. Na druhej strane je vždy dieťa postavené do situácie, že buď s jedným alebo s druhým rodičom sa dostane do konfliktu.
Dôsledky:
- pocit viny voči jednému z rodičov ( autorít)
- zásah do budovania charakteru – nerobím to, čo je správne, ale svoje správanie modifikujem, aby som dosiahol svoj cieľ bez ohľadu na dôsledky
- vytvára podklad pre rozvoj porúch osobnosti v zmysle schizoidných foriem
- neprimerané vnútorné napätie – môže byť zdrojom porúch pozornosti a hyperaktivity
- neustále napätie vo vzťahoch – zvyšuje sa pocit vnútornej neistoty – narušená je rodinná atmosféra a pocit bezpečia v rodine
Formy dvojitej výchovy
- otec verzus matka
- rodičia verzus starí rodičia
- rodina verzus škola
Prvá forma je najznámejšia, väčšinou si však už neuvedomujeme formu druhú a tretiu, ktoré sú tiež rozšírené. Ak sa starí rodičia príliš pletú do výchovy vnúčat a nastavujú svoje vlastné výchovné priority pre dieťa, ktorými znižujú alebo úplne potierajú autoritu rodičov dieťaťa, alebo jedného z nich, tiež ide o formu dvojitej výchovy. Tieto spôsoby jednania majú veľmi negatívny účinok na vzťahy v rodinách. Ten, kto na to dopláca najviac sú hlavne deti. Starí rodičia by nemali preberať úlohu rodičov, ale podporiť svoje deti, aby boli dobrými rodičmi pre ich vnúčatá. Môžu dať láskavé rady, ale nemali by rušiť zákazy alebo príkazy rodičov, len aby si získali priazeň dieťaťa.
Rodina verzus škola
Táto forma sa rozšírila hlavne od času, kedy sa posúva autorita učiteľa a jeho celkový rešpekt v spoločnosti. Úlohou rodiny a školy kedysi bolo spolupracovať na výchove dieťaťa v záujme jeho budúceho dobra. Teraz sme často svedkami toho, že rodičia v dôsledku neobjektívneho ochranárskeho prístupu nepodporia autoritu učiteľov, hlavne ak dieťa urobí niečo, čo naozaj nie je v súlade s dobrou morálkou. Tiež učitelia niekdy pred deťmi kritizujú spôsob výchovy rodičov, bez porozumenia celkovej situácie hodnotia správanie dieťaťa. Normy v rodinách môžu byť, a väčšinou sú nastavené inak ako normy v škole. Ak sú tieto rozdiely veľké, dieťa môže mať problémy, pretože to, čo mu doma prejde, v škole nie je tolerované ale niekedy aj naopak.
Rady na záver – hlavne pre rodičov
Dohodnite si spoločné výchovné normy. Ak sa za žiadnych okolností neviete na niektorých veciach zhodnúť, dohodnite sa, že pred deťmi vždy podržíte jeden druhého, aj keď nesúhlasíte s jeho momentálnym riešením. Dbajte, aby ste o tom komunikovali mimo detí. Mnohí rodičia si neuvedomujú ako deti citlivo vnímajú vzájomné konflikty a rozpory rodičov. Ak máte citlivé deti, aj obyčajnú výmenu názorov so zvýšeným hlasom môžu vnímať ako konflikt. Vaša vzájomná jednota je predpokladom pre dobré fungovanie rodiny. Úlohou otca je starať sa aby sa matka cítila dobre, ak sa matka cíti dobre, väčšinou sa cítia dobre všetci. Úlohou matky je podporovať rešpekt a autoritu otca a povzbudzovať ho, aby prejavoval voči deťom pozitívne city. Ak deti vidia rodičov, ktorí si prejavujú lásku a rešpekt a tvoria jeden tím, vytvára to pocit bezpečia a istoty, a to je úlohou domova.
Ako mladá rodina, určite si hranice a komunikujte so svojimi rodičmi – starými rodičmi svojich detí o spôsobe výchovy a pravidlách. Poproste ich, aby nerušili vaše pokyny, ktoré dávate deťom, aby vám pred deťmi neprotirečili a nerušili vašu autoritu. Dôležité je trvať na tom a byť dôsledný. Ak to nevedia alebo nechcú rešpektovať, nenechávajte deti u nich bez vašej prítomnosti a na tom, aby deti rešpektovali vás, trvajte. Ak napriek tomu vaši rodičia pred vami neustále rušia vašu autoritu pred deťmi, nejaký čas ich nenavštevujte, aby ste im dali najavo, že to myslíte vážne a pokiaľ vás nezačnú rešpektovať budete jednať v záujme vašich detí.
Zápas o stanovenie hraníc je niekedy ťažký a boľavý, najmä ak ste človek, ktorý doteraz hranice nestanovoval. Ľudia budú prekvapení, že zrazu to, čo bolo predtým samozrejmosťou, od vás nedostanú tak ľahko. Napriek tomu stojí za to pustiť sa do tohto zápasu a hlavne vytrvať v ňom dlhodobejšie, aby ste dosiahli vnútornú slobodu. Mnoho ľudí má v sebe tendenciu vyhýbať sa konfliktom, avšak v konečnom dôsledku sa tým konflikty a neriešené situácie len kopia. Dôsledkom môže byť tzv. “syndróm vyhorenia”, ktorý nemusí postihnúť len ľudí pracujúcich v sociálnej oblasti, ale aj príliš starostlivé matky, rodičov, ktorí si nedostatočne určujú hranice nielen vo svojej rodine – (napr. voči deťom) ale aj voči okoliu.
Pripravte sa na to, že výchova nie je záležitosťou jedného dňa, ani týždňa. Napriek tomu, neprestaňte ísť za cieľom jednotnej výchovy. Je to dôležité hlavne pre vaše dieťa a jeho budúcnosť. Mnohí rodičia tvrdia, že svoje deti milujú, ale nedokážu sa kvôli nim vzdať jedného názoru, ktorí majú iný ako ich partner. Skutočná láska nie je sebecká a vždy pozerá aj na to, čo moje jednanie prinesie pre toho druhého.
Čo sa týka vzťahu ku škole, neberte učiteľov ako svojich súperov. Väčšina ľudí, ktorí pracujú v školstve ešte stále berie túto prácu ako svoje poslanie. Aj keď existuje pár výnimiek, väčšina pedagógov má s vašim dieťaťom dobré úmysly a ide im o jeho dobro. Navyše už mnohí majú skúsenosti s prácou s deťmi a môžu vám často dobre poradiť aj vo výchove. Je dobré dohodnúť si pravidlá aj vo vzťahu so školou a podporiť autoritu učiteľa. Nie vždy deti rodičom povedia pravdu, čo sa dialo v škole a dostanú ich tak do konfliktov práve s pedagógmi. Vždy si overte informácie aj u dospelých a neverte len jednej verzii príbehu. Snažte sa zaujať spravodlivý postoj voči dieťaťu, ak si zaslúži prísnejšie jednanie, podporte to, ak je naopak potrebné ho chrániť, stojte si za ním. Snažte sa však dianie vnímať čo najviac objektívne, pretože prehnaná rodičovská starostlivosť tzv. hyperprotektívna výchova, nielenže oberá človeka o dôstojnosť, ale v konečnom dôsledku uškodí práve dieťaťu.
Nakoniec sa môžete dostať do situácie, kedy už naozaj nebudete vedieť ako ďalej. Nenechajte sa odradiť a vyhľadajte aj odbornú pomoc. Nájdite odborníka, ktorému budete môcť čo najviac dôverovať a nechajte si pomôcť. Často už len to, že ľudia zvonku vidia veci inak, vám pomôže zmeniť váš pohľad na problém a uvidieť zrazu riešenie.
Výchova stále zostáva v prvom rade zodpovednosťou rodiny. Ak sa tejto úlohy zhostíte statočne, začnete si rodičovstvo naozaj užívať. Nedopusťte, aby vám starosti a problémy ukradli radosť z vašich vzťahov, radosť z toho, že máte deti!