„A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a znal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal, – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.“ (1Kor 13:1-3)
Cieľom apoštola bolo to, aby v centre pozornosti učeníkov zostala cesta vedúca do dokonalosti Krista.
Pavol sa najprv zaoberá s vyprázdnenosťou človeka. Pod vyprázdnenosťou rozumieme to, že človek stvorený na Boží obraz, Jeho podobu, po svojom páde do hriechu stratil svoju podstatu, obsah svojho bytia. Vychádzajúc z tohto nedostatku v priebehu svojho pozemského života jeho úsilie konané pre svoje naplnenie vychádza nazmar. Všetky pokusy stroskotajú, vyúsťujú do porážky a preto jednou hlavnou charakteristikou jeho životného pocitu je frustrácia, prázdnota. Nakoľko sme Božím stvorením, povolaným pre určité úlohy a ciele, tomuto zodpovedajúco utvoril Boh osobnosť človeka, prázdnotu nie sme schopní svojvoľne, nami vybranými vecami zaplniť, ale iba tým, čím pôvodne náš duch, naša duša disponovali a k čomu nás Stvoriteľ povolal.
Apoštol Pavol najprv stavia proti láske najdôležitejší prostriedok komunikácie, jazyk, slová. Toto porovnanie nie je teoretické, ale odzrkadľuje vyvinutú situáciu. Zjavenie apoštola Pavla obsahuje aj to, že aj reč bez lásky má rozhodujúcu úlohu vo vyprázdnení sa človeka. A v dnešných dňoch celý svet ovláda reč bez lásky.
Veľmi kritickou situáciou je takáto reč v osobnej sfére. V rodinných vzťahoch so svojimi blížnymi je reč skôr nástrojom odcudzenia sa, odmietnutia, vytlačenia, duchovno-duševného trápenia, než tvorby spoločenstva. Reč, slová sú v podstate duchovnými prejavmi, prostredníctvom čoho môžeme spoznať to, čo sa skrýva v srdci človeka, lebo Ježiš hovorí: „Z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Mat 12:34) Rečou sa vyjaví skutočný stav človeka. Človek svojou rečou, svojimi slovami vyžaruje zo seba na svoje okolie to, čo je v ňom. Ľudia si mnohými rečami spravia viac problémov, než vyriešia. Lebo, „hovoriť mnoho nie je bez hriechu“ (Pr 10:19), to vedie nutne k vyprázdneniu sa a nie k naplneniu sa.
Podstatný rozdiel medzi rečou človeka a Boha je v tom, že slová človeka sú oddeliteľné od tých vecí, o ktorých hovorí. Avšak Božia reč je vyslovením, sprostredkovaním skutočnosti, lebo v Jeho vyslovených slovách sú obsiahnuté veci. V Slove je vždy prítomná skutočnosť významu slova.
Reč Adama bola celkom iná pred jeho pádom, ako potom. V Božom pláne bolo to, aby po stvorení Adam pokračoval v Jeho diele na Zemi. Boh stvoril svet dobrý, ale neodovzdal ho človeku v dokonalom stave, lebo v Jeho programe bolo to, aby sa Zem stala dokonalou prostredníctvom človeka.
Stvoriteľská sila slova
Vytvorenie rajského stavu na území celej Zeme bola pôvodne úloha Adamovskej rasy. Vzatie Zeme do vlastníctva, jej pretvorenie do rajskej podoby Boh nepredstavoval prostredníctvom práce, zápasenia, ale rečou človeka. Adamove slová disponovali stvoriteľskou silou. Adam pomenovaním zvierat začal budovať svoju vládu nad Zemou a podriadenie viditeľného sveta pod seba. Taktiež pomenovaním stvorených vecí oznámil svetu lásku jeho Stvoriteľa. Adamom vyslovené mená do pádu do hriechu obsahovali aj takú lásku Stvoriteľa, ktorá bola prvoradým dôvodom celého sveta. Apoštol Ján zjavil o Bohu to, že On je láska. Láska si zo svojej prirodzenosti vyžaduje niekoho druhého, ktorého môže milovať a ktorý to opätuje. Všetko, čo Boh stvoril, je povolané k milovaniu. Konečným cieľom Božieho zásahu do celého univerza je, aby „Boh bol všetkým vo všetkom“ (1Kor 15:28), respektíve, aby láska bola všetkým vo všetkom. Hlavným cieľom historických súdov a aj posledného, večného súdu je to, že sily, mocnosti stojace proti všemocnosti, všadeprítomnosti lásky, Boh zničí: „zruší každé kniežatstvo a každú vrchnosť a moc.“ (1Kor 15:24) Láska premôže, zruší sily, moci, zriadenia nenávisti, vrážd, ničenia a Ona bude samovládcom vo všetkom a všade. Všetko bude mať podiel z lásky Stvoriteľa, a všetko a každý na základe svojho slobodného rozhodnutia bude Božiu lásku opätovať láskou naveky.
Po páde do hriechu sa zmenila aj reč človeka. V jeho srdci miesto lásky obsadil hriech a smrť. Adam po svojom páde úprimne priznal svoj čin Bohu, ktorý ho vyhnal do sveta mimo Raja, aby tam konal svoju úlohu, ktorú dostal od Boha, ponechaný na vlastnú silu, vypätie síl. Avšak jeho prvorodený syn, Kain, už klamal Bohu, keď ho bral na zodpovednosť za Ábela: „Hospodin riekol Kainovi: Kde je Ábel, tvoj brat? A Kain povedal: Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?“ (1Moj 4:9) Kain veľmi dobre vedel, veď on ho zabil. Kain chcel zabudnúť na svoj zlomyseľný čin, ako aj na samotného Ábela. Akoby ho nikdy nebol zabil a akoby Ábel nikdy nebol žil. Zabudnutie je technikou sebaklamu hriešneho človeka, aby aj po svojom hroznom čine videl seba nevinného. Zo zodpovednosti uteká do nevedomosti, vzbudzujúc svojimi slovami zdanie, že človek nemá žiadnu zodpovednosť za svojho blížneho. Kainova reč bola prvou – ale nie poslednou, ktorá vyslovila satanov plán súvisiaci s ľuďmi a v dejinách dala do chodu zlomyseľnú reč, ktorej konečným hlásateľom na konci obdobia dejín bude „človek hriechu“, antikrist.
Prázdnota – problém ľudstva
Podľa Ježišovho vyučovania obsah reči, slov človeka určuje stav jeho srdca. Srdce človeka je zlé, skazené: „Najľstivejšie od všetkého je srdce…“ (Jer 17:9) Ani pozitívnou rečou, slovami nie je schopný dať dobré, lebo sila, vplyv slov nepochádza z citového, myšlienkového výrazu, ale z ich prameňa, z ducha človeka, ktorý sa prejaví najčastejšie v reči. Ježiš hovorí: „Dobrý človek z dobrého pokladu srdca vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého pokladu vynáša zlé veci.“ (Mat 12:35) Za prázdnou rečou stojí prázdne srdce. A zo srdca Bohom požehnaného pochádzajú dobré veci. Nikto nemá moc k tomu, aby vedel vo svojom srdci vytvoriť pozitívnu zmenu a vedel ho oslobodiť od „zlomyseľných pokladov“. Človek potrebuje výmenu srdca a prirodzenosti, lebo jeho stará prirodzenosť je pre hriech skazená a stratila svoju schopnosť na lásku a naplnenie sa. V Ježišovi Kristovi sa zjavila Božia láska na Zemi: svoju lásku k ľuďom, k svetu vyjadril vtedy, keď dal seba ako zmierujúcu obeť, aby umožnil pre človeka výmenu jeho prirodzenosti a vstup do Božej prítomnosti, do Božieho kráľovstva. Pavol o nevykúpenej ľudskej rase hovorí: „… boli sme prírodou deťmi hnevu ako aj ostatní.“ (Ef 2:3) Teda v človeku nie je láska z jeho prirodzeného pôvodu, dokonca prameň jeho vnútorného života sa stal v dôsledku hriechu nepriateľský voči svojmu Stvoriteľovi. Lebo: „všetci sa odchýlili, napospol stali sa neužitočnými; niet toho, kto by činil dobro, niet ani jedného.“ (Rim 3:12) Pre počiatočný hriech medzi Božou a ľudskou prirodzenosťou sa vytvorila nezlúčiteľnosť. V dôsledku toho sa prázdnota stala spoločným problémom ľudstva.
Túto podstatu, toto určenie zobrazoval obsah Božej podobnosti, totiž Stvoriteľ vytvoril človeka na vlastnú podobu a obraz. Medziiným Boží obraz človeka znamená to, že neviditeľného, večného Boha vo viditeľnom a časnom svete robí viditeľným, spoznávateľným výlučne človek. Apoštol Pavol nazýva Adama kópiou, obrazom Krista (Rim 5:14), čiže človek bol stvorený na obraz Krista a na Jeho podobu, aby bol odzrkadlením Božej slávy vo viditeľnom, materiálnom svete. Teda človek sa preto vyníma z materiálneho sveta, lebo jeho vzor nie je v materiálnom svete, ale v nebeskom, v mieste pobytu Boha, v usmerňujúcom centre univerza. Po prvé, Stvoriteľ ho odial dôstojnosťou, počestnosťou, dokonca slávou vtedy, kedy na jeho podobu vzal vzor zo svojho jednorodeného, z Krista, z Mesiáša. Človek je osoba stvorená prostredníctvom Mesiáša, v Ňom a pre Neho. A podobnosť znamená to, že človek je podobný svojej pôvodine. Pod týmto pojmom netreba rozumieť iba podobu formy, ale obsahu. Podobnosť v súvislosti so Stvorenstvom neznamená totožnosť podstaty, ale po znovustvorení podobnosť medzi Kristom a Božím ľudom si aj v totožnosti podstaty oblečie telo: „Ježiš im odpovedal: Či nie je napísané vo vašom zákone: Ja som povedal: Bohovia ste? Ak tedy tých nazval bohmi, ku ktorým sa stalo slovo Božie, – a Písmo nemožno zrušiť – vy hovoríte tomu, ktorého posvätil Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pretože som povedal: Syn Boží som?“ (Jan 10:34-36)
Spoločné bytie s Bohom
Boh je láska – hovorí apoštol Ján. (1Jan 4:8) Takže obsah podobnosti medzi človekom a Bohom Adam nosil v sebe dovtedy, kým žil a chodil v spoločenstve s Bohom. Najhlavnejším poznávacím znakom podobnosti bola láska. Boh podstatu existencie človeka držal vždy u Seba Samého, preto morálne, spirituálne bytie človeka nie je suverénne, autonómne, úplné, ale je povolaným stvorenstvom k spoločnému bytiu s Bohom, ktoré by sa bolo vo vnútri spoločenstva s Bohom, cestou vývoja, dostalo do plnosti, čo by bolo zároveň znamenalo jeho naplnenie sa, šťastie.
Adamov pád do hriechu urobil potrebnou inú cestu: inkarnáciu Mesiáša, stanie sa človekom, ako aj to, aby prostredníctvom Jeho obete zmierenia a Jeho zmŕtvychvstaním ľudstvo a viditeľný svet zmieril s Bohom, zaplatil zaň výkupnú cenu, duchu, duši a telu človeka poskytol plné vykúpenie. Láska vylievajúca sa z Pána sa neprejavuje iba v prijatí druhého, ale aj v tom, že svoj život, svoju prirodzenosť, svoju silu dal k dispozícii nám. Boh prostredníctvom evanjelia ponúka život, prirodzenosť Ježiša Krista ľuďom, ktorí Ho prijmú, tí na svoj starý život povedia nie, stotožnia sa so smrťou, pochovaním a vzkriesením Pána. Oni majú podiel z Kristovho života, z Jeho prirodzenosti a budú mať spoločenstvo s Otcom. Znovuzrodenie sa preto uskutoční v duchu človeka prostredníctvom viery v priebehu ponorenia sa vo vode, lebo veriaci podriaďujúci sa Božiemu Slovu sa dostane do styku s láskou vylievajúcou sa z Pána, ktorá človeka obdaruje novým srdcom a životom. Podľa apoštola Pavla, v priebehu znovuzrodenia z Božej lásky sa vo veriacom uskutoční prijatie osoby Ježiša Krista a prostredníctvom Jeho vykúpenia na biblickom základe dejúce sa stotožnenie s Ním: „Ale Bôh súc bohatý v milosrdenstve pre mnohú svoju lásku, ktorou nás zamiloval, aj keď sme boli mŕtvi v previneniach, spolu nás oživil s Kristom – milosťou ste spasení – a spolu vzkriesil a spolu posadil v ponebeských oblastiach v Kristu Ježišovi, aby v nasledujúcich vekoch ukázal nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou na nás v Kristu Ježišovi.“ (Ef 2:4-7) Po znovuzrodení je nový život, nová prirodzenosť schopná kráčať po mimoriadnej ceste vedúcej do plnosti a vyvíjať sa, lebo do jeho srdca bola vyliata Božia láska prostredníctvom Svätého Ducha. (Rim 5:5)
Ježiš Kristus po znovuzrodení napĺňa ducha človeka večným životom, Svätým Duchom a Svätý Duch zase Božou láskou. Vykúpenie vytvára vo veriacom podmienky na naplnenie dvoch veľkých prikázaní a naplnenie sa Svätým Duchom dáva k tomu schopnosť. Keď je tvoje srdce plné Svätého Ducha, vtedy má tvoja reč obsah, silu a vplyv. Nie náhodou sa nachádza medzi kapitolami o charizmách a o používaní chariziem zjavenie hovoriace o láske. Pavol nestavia lásku a charizmy proti sebe, ale robí zjavným, že najvyšším úžitkom vyliatia Svätého Ducha a Jeho prebývanie vo veriacom človeku je to, že ľudia veriaci v Ježiša Krista sa môžu naplniť láskou, chodiť v láske, potom ich láska vedie do plnosti, a láska robí účinnými, hodnotnými, budujúcimi aj prejavenia sa chariziem v živote zboru.
Németh Sándor (01. 05. 2009), krátený článok preložený z časopisu Új Exodus, december 2006