Sily hriechu a smrti držia srdce človeka v zajatí. Vyjsť z tejto situácie nie je schopný, lebo duchovná mocnosť udržiavajúca útlak prevyšuje schopnosť myslenia, vôle, činu človeka. Naplnením sa Svätým Duchom veriaci nie je pod silou útlaku, lebo Svätý Duch navráti a má v úcte slobodu rozhodovania človeka. Teda každý veriaci sa musí na základe svojej slobodnej vôle rozhodnúť, či bude opätovať Božiu lásku, či chce milovať svojho blížneho ako seba samého. Božie Slovo nás vyzýva k tomu, aby sme sa po spoznaní Pána rozhodli pre lásku. Veriaci disponuje tou milosťou, aby si lásku urobil základom, koreňom svojho života: „…zakorenení v láske, a pevne založení…“ (Ef 3:18a). Nie každý vyhovie tejto výzve, preto aj medzi veriacimi vidíme veľa hnevu, emócií, nenávisti. Prostredníctvom postoja bez lásky môžu veriaci stratiť tie požehnania, ktoré dostali pri svojom obrátení sa. Ich život, práca sa môže znovu zmeniť na ničomnú, prázdnu, keď nerozpoznajú, že k Otcovi vedie iba jedna cesta, a tou je chodenie v Kristovej láske. Každý bol bezprostredným alebo priamym spôsobom nositeľom, podporovateľom tradície nenávisti.
Za hnevom a nenávisťou stojí často skutočné zranenie, agresia. Túžba človeka po spravodlivosti sa môže ľahko premeniť v nenávisť, v ničiacu silu, keď zaostane pozemská služba spravodlivosti a nie je spravený rozdiel, ale je daná rovnosť medzi mučeníkov, prenasledovaných, utláčaných a ich vrahov, prenasledovateľov, utláčateľov.
Ježiš Kristus dal odpusteniu opodstatnený dôvod tým, že zomrel aj za svojich nepriateľov. Mnohí sme žili ako Boží nepriatelia, keď sme Jeho pokladali za úplne neexistujúceho pri konaní svojich hriechov. Napriek tomu nás povolal k sebe. Láska vylievajúca sa z Ježiša Krista nás vyzýva k tomu, aby sme odpustili svojim nepriateľom, a pomstu a službu spravodlivosti nechali na Boha: „Nie sami sa pomstiac, milovaní, ale dajte miesto hnevu Božiemu, lebo je napísané: Mne pomsta; ja odplatím, hovorí Pán.“ (Rim 12:19) Urazenosť je častou negatívnou emóciou a otvára dušu, srdce človeka za ňou stojacemu démonovi. Z tohto hľadiska je úplne jedno, či je reč o oprávnenom alebo neoprávnenom zranení. Rozhorčenosť, hnev, nenávisť, atď. vydáva srdce človeka temným silám a na tejto ceste smer chodu vedie iba dolu. Obrátenie sa k Bohu môže byť úplné iba spolu s odpustením, dokonca aj potom si musíme chrániť svoju dušu, aby sa tam nezahniezdila nenávisť.
„A tak očistiac svoje duše poslušnosťou pravdy skrze Ducha cieľom nepokryteckého milovania bratstva vrúcne milujte jedni druhých z čistého srdca„. (1Pet 1:22) Po znovuzrodení musíme urobiť očistenie, obnovenie našej duše – v našom myslení, v našom citovom svete. V našich úmysloch môžu byť také veci duševného, duchovného charakteru, ktoré môžu brániť tomu, aby sa naša duša dostala pod panstvo lásky vyliatej v našom srdci. Aj vo veriacom sa odohráva veľký zápas medzi duchom a dušou. V duchovnom človeku stojí duša pod panstvom Svätého Ducha a znovuzrodeného ducha. Správny vzťah medzi duchom a dušou sa môže vytvoriť iba vtedy, keď je duša vydaná nasledovaniu Božieho Slova, pravdy. V tejto situácii je poddať sa pod panstvo Svätého Ducha a vie v nej prebehnúť taký očisťujúci proces, následkom čoho namiesto horkosti, hnevu a nenávisti sa objaví ovocie Ducha: láska, radosť, pokoj, atď., ako hodnoty tvoriace jej podstatu.
Po naplnení sa Svätým Duchom musí veriaci nepretržite zápasiť voči vyprázdneniu sa počas svojho pozemského života. Prítomnosť pomazania sa aj na pomazaných ľuďoch nachádza v premenlivej miere. Obzvlášť naše vonkajšie ja, naša duša, naše telo môže znova a znova vypadnúť spod panstva Ducha, čoho príčinou nie je bezpodmienečne neposlušnosť, súvisí to s pozemským životom, s prirodzeným svetom, s okolnosťami, so skúsenosťami súvisiacimi s našimi spoločenskými, ľudskými stykmi. Skúsenosti získané o vonkajšom svete prostredníctvom našich zmyslových orgánov spracováva naša duša. Zmyslové skúsenosti a informácie hovoriace o svete, pocity, zranenie, radosti často odplavia našu dušu spod panstva Ducha, z jeho prítomnosti, dôsledkom čoho je to, že pomazanie odíde z nášho tela, z našej duše, môžeme stratiť vedomie poznania prebývania Svätého Ducha v nás a atmosféra nášho vonkajšieho človeka sa dostane do prítomnosti nečistých duchov, démonov. Títo, mimo človeka stojaci démoni, môžu vyvolávať tlak na telo a na dušu kvôli chýbajúcej nadprirodzenej ochrane. Tlaky sa môžu vystupňovať do trápenia, ktoré môže sprevádzať fyzická slabosť, blúdiaca bolesť. Sú schopní vyvolať veľmi ťažké, trápiace bezsenné noci. Silne znižujú koncentračnú a výkonnú schopnosť človeka. Mnohí si myslia, že démoni sú schopní konať v človeku iba vtedy, keď sa už dostali do „domu“. Ježiš nás upozorňuje, aby sme „svoj dom“ nedržali prázdny, lebo takýto stav vo veriacich vytvára morálno-duchovné podmienky pre démonizovanie. (Mat 12:43-45)
Smäd po Bohu
Aj biblickí hrdinovia viery poznali nebezpečenstvo vyprázdnenia sa, napríklad Dávid, Samson, Saul. Dávid sa nasledujúcimi slovami obracia k Bohu, aby sa oslobodil zo svojho vyprázdnenia a svoju dušu požehná Pánovou prítomnosťou: „Bože, ty si môj silný Bôh. Hľadám ťa hneď za svitania. Moja duša žízni túžbou po tebe; moje telo prahne po tebe vo vyschlej zemi a zomdlenej bez vody.“ (Ž 63:2) Tento žalm vznikol v Judskej pustatine. Z Dávidových slov jednoznačne vysvitá, že voda v citovanom verši je symbolom Božej prítomnosti, Jeho života, Jeho Ducha. Lebo hovorí o smäde Dávidovej duše, tela po Pánovej prítomnosti, čiže reč je o tom, že Boží muž sa skoro ráno zobudí na to, že cíti v sebe vyprázdnenosť. Túži a prosí o Božie zjavenie, uspokojenie sa v Jeho prítomnosti, lebo vie, že toto mu fyzický svet, spoločnosť nevie dať – ale naopak, dáva opak toho. Preto už skoro ráno prosí, aby Boh pomazal svojou prítomnosťou jeho dušu aj telo. Judská pustatina v duchovnom zmysle symbolizuje svet, naše prostredie, spoločnosť, to miesto, kde napĺňame svoje povolanie, denne vykonávame naše úlohy spolu s našimi mnohými blížnymi. Dávid naplnenie sa, šťastie nehľadal v práci, v priateľských, spoločenských vzťahoch, lebo už ani vtedy sa to nedalo v tomto nájsť. On si bol načistom svojou osamelosťou, samotou, z čoho iba Božia prítomnosť dá východisko a naplnenie sa.
V uplynulých desaťročiach mnohí hlásali, že človek je spoločenská bytosť, je členom spoločenstva. Stojacich mimo spoločenstva označili ako jednotlivcov nebezpečných pre spoločenstvo. Toto ľudské hľadisko obsahuje čiastočne pravdu, ale aj hlboko stojí proti biblickému učeniu o človeku. Podľa Svätého písma človek ako Božie stvorenie je koexistenčná bytosť: v spoločenstve, v čase strávenom s Bohom vystúpi zo svojej samoty, zo svojej prázdnoty a je schopný naplniť sa, mať podiel z plnosti. Pre vplyv falošných učení dnes mnohí toto hľadajú v spoločenskom uplatnení sa, ale ako to hromadné príklady tvrdia: bezvýsledne. V spoločenstve získaný úspech, sláva, vynikajúci výkon, moc, bohatstvo, atď. nie je schopné nikoho viesť k naplneniu sa, dokonca ani vyviesť zo samoty, z osamelosti. Podľa Božieho Slova – spolu s Dávidom – každý človek potrebuje Boží život – zoé, lebo duch, duša, ešte aj telo človeka je schopné naplniť sa iba Božím životom, ktorý sa nedá nájsť vo viditeľnom svete. Muži viery prahli po tomto a pýtali od Boha, aby sa ich dotkol svojím Duchom, aby celú ich osobnosť zaliala, naplnila, obkľúčila Božia nadprirodzená sila, Jeho život a láska. Ježiš v poslednom dni sviatku stánkov v Jeruzaleme na toto vyzval tých, ktorých nevedelo uspokojiť ani náboženstvo: „Ak niekto žízni, nech prijde ku mne a pije! Kto verí vo mňa, jako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra. Ale to povedal o Svätom Duchu, ktorého mali dostať uverivší v neho„. (Jan 7:37b – 39a)
Odpoveď človeka na Božie volanie
Tento citát obsahuje Božie riešenie pre prázdnotu srdca človeka. Pán po prvé, volá k sebe, do svojej prítomnosti toho, kto v pozemských veciach, v živote nenašiel zmysel svojej existencie, jej obsah a rozpoznajúc svoju duchovno-duševnú chudobu prahne po Božej prítomnosti. Evanjelium toto na inom mieste takto koncipuje: „Čiňte pokánie a verte evanjelium!“ (Mar 1:15) Obrátenie sa a aj viera je odpoveďou človeka na Božie volanie. Pravý Boh ťa povolá k svojmu Synovi, Ježišovi Kristovi, k tvojmu Vykupiteľovi, aby si Ho prijal do svojho srdca, urobil Ho Pánom svojho života, aby Jeho život bol tvojím životom, tvojou prirodzenosťou, aby si našiel, spoznal toho, kvôli komu si sa narodil, ktorý ťa aj doteraz miloval, v ktorom nájdeš povolanie, zmysel svojej existencie a s ktorým môžeš spolu žiť naveky.
Ako druhý krok, pros Pána, aby ťa naplnil Svätým Duchom! Keď si už okúsil vyliatie Svätého Ducha, ale teraz sa tvoje srdce ešte predsa vyprázdnilo, vyschlo, vtedy sa znovu naplň Božím Duchom, aby prúdy živej vody vytekali z tvojho srdca, z tvojich úst; aby tvoje slová neboli iba akustickými javmi vo svete, ale sprostredkovali pre ľudí život, ducha!
Németh Sándor (17. 07. 2009), krátený článok preložený z časopisu Új Exodus, december 2006