Spoveď bývalého gamblera a alkoholika

Detstvo

Narodil som sa 24. novembra 1973 v rodine jednoduchých ľudí. Mama pracovala vo Výskumnom a šľachtiteľskom ústave zemiakárskom vo Veľkej Lomnici ako robotníčka a otec v depe železníc ako elektrikár. Mám ešte troch súrodencov, som tretí v poradí. Detstvo som mal celkom pekné, bol som veľmi živý chlapec, keďže som vyrastal na dedine a tak o nezbedníctva, za ktoré som si neraz vyslúžil od otca zaslúžený trest, nebola núdza. V škole som bol skôr priemerný, učenie ma veľmi nebavilo.

Prvý zlom v mojom živote prišiel, keď som mal 9 rokov. Otcovi diagnostikovali rakovinu pankreasu a navzdory rýchlej liečbe, počas roka výrazne schudol a v jeden deň, mal som už 10 rokov, v krutých bolestiach zomrel. Nebudem opisovať tú bolesť, ktorú sme jeho stratou všetci utrpeli. Mne sa v tom momente zrútil celý svet, prišiel som razom o priateľa, rodiča a autoritu. Mamka sa mala čo obracať, aby uživila štyri deti. Najstaršia sestra, v tej dobe už temer dospelá, mala iné starosti. Autoritu či chcel či nechcel, musel prevziať starší 14 ročný brat, čo zahrňovalo dozor nad nami mladšími, starosť okolo rodinného domu a popritom škola.

Roky ubiehali, bolesť za stratou otca utíchala, no jeho absencia v mojom živote bola citeľná. Dosť krutým spôsobom to dávali najavo aj deti v škole. Bolo jasné, že som v ich očiach menejcenný a mňa to bolelo, preto aj o priateľstvách sa veľmi hovoriť nedá, uzavrel som sa do seba.

V ôsmom ročníku prišiel čas vybrať si profesiu a do našej školy prišli robiť nábor do Ostravskej bane. Ten muž opisoval kvetnato, aké je u nich štúdium, aj aké majú žiaci možnosti, aké veľké dostávajú vreckové, a že po vyučení budeme robiť v moderných baniach a za veľký plat. Mama nechcela ani počuť, že by som mal byť baníkom, povedala mi: „Nevymýšľaj, vyber si normálne zamestnanie.“ Tak som sa prihlásil do učenia ako kuchár-čašník pre podnik Jedálne a lôžkové vozne Košice s vidinou krásnej práce v jedálenských vozňoch a možnosťou cestovania. Štúdium som ukončil v roku 1991 a v tom istom roku sa môj podnik zrušil. Ďalší šok v mojom živote. Žiadne cestovanie, žiadna krásna práca v moderných vozňoch, žiaden krásny príjem.

Dospelosť

S dovŕšením 18. roku som začal pracovať ako čašník vo svojom prvom pracovnom pôsobisku v staničnej reštaurácii v Tatranskej Lomnici. Opravím sa, ako vrchný čašník, čiže relatívne kráľ na svojom piesočku, žiadna kontrola mimo vedúceho a neobmedzené možnosti zárobku v prostredí hemžiacom sa turistami. Začal som mať krásny príjem mimo biednej výplaty a ja som odrazu nevedel, ako s toľkými peniazmi naložiť. Začal som piť a v krátkom čase som bol na alkohole už závislý, keďže som mal ako čašník k nemu neobmedzený prístup. Diskotéky a rôzne zábavy, začal som sa správať ako frajer, nehľadiac čo koľko stojí a komu to kupujem…

V jeden večer som po uzávierke nestihol vlak a ďalší mal ísť asi za dve hodiny. Naproti otvorili novú herňu, v tej dobe to začínalo ako huby po daždi. Povedal som si, že zo zvedavosti sa pôjdem mrknúť, dám si pivko a nejako prečkám, kým pôjde vlak. Nové, doteraz nepoznané prostredie, magicky blikajúce automaty a z času na čas vypľúvajúce výhry šťastlivcom vo mne vzbudili záujem, tak som si povedal, že i ja tam skúsim hodiť zopár drobných a aspoň zabijem čas. Po pár kliknutiach prišla nečakaná a veľká výhra. Povedal som si, čo je toto? To je tak ľahké? Super… vhodil som ešte zopárkrát malý obnos a zakaždým prišla veľká výhra! V ten večer som išiel domov ako kráľ, vrecká plné peňazí.

Od toho dňa som začal vždy chodiť hrávať do herne, spočiatku sa ešte ako tak darilo, ale postupne som začal aj prehrávať. Prehrával som stále viac peňazí. Moje nahonobené úspory, z ktorých som hral a o ktorých nikto nevedel sa bleskurýchlym tempom zmenšovali, až prišiel deň, keď som bol na suchu. Ale to ma nezastavilo, prišla výplata. Ešte v ten večer odišla do bezodných otvorov automatu. Ale čo ďalej? Keď som nemal peniaze a nemohol som hrať, bol som nervózny a horúčkovito  som rozmýšľal odkiaľ ich zobrať. Začal som pomaličky krátiť tržbu, spočiatku sa mi to darilo ututlávať, ale ako som z nej bral viac a viac peňazí muselo sa to prevaliť. Po veľkej hanbe sme to vyriešili s vedúcim a dohodli sme sa na splátkach, ale prepustili ma. Po čase som začal kradnúť peniaze aj v rodine, nevedeli čo sa so mnou deje. Zakaždým, keď som niekomu ukradol peniaze a prevalilo sa to, dostal som od brata riadnu bitku.

No v tom kolotoči som bol už naplno, nevedel som to zastaviť, nevedel som ako. Prišiel prvý pokus o samovraždu, zachránili ma. V rodine to bol šok, také niečo sa ešte nikdy nestalo. Istý čas som sekal dobrotu, ale dlho to nevydržalo. Závislosť sa opäť hlásila. Brat v tej dobe pracoval ako policajt v Starom Smokovci a ležal doma nemocný. Požiadal ma, aby som mu išiel prebrať výplatu na jeho pracovisko. Vypísal mi splnomocnenie, zavolal do práce, že prídem ja a ja som išiel, aj som  prevzal jeho výplatu… Keďže som sa doma neukazoval, išiel ma s mamou hľadať a našli ma až večer v Poprade, v herni pri stanici. Vo vrecku ani koruna z jeho výplaty. Vtedy som dostal takú bitku priamo pred ľuďmi a bitý som bol aj cestou domov, ba i doma. Ani to ma nezastavilo v hraní. Keď som niekomu ukradol peniaze a prehral ich, od strachu som neprišiel domov. Nebolo ma týždeň, ba i dva. Až keď som bol už v zúboženom stave, odvážil som sa domov nehľadiac na to, čo bude. Samozrejme, zakaždým bola bitka a to poriadna. Zanedlho prišiel druhý pokus o samovraždu… opäť nevyšiel a po čase strávenom na psychiatrii ma prepustili domov. Zasa bolo obdobie sekania dobroty, ale nie na dlho.

Stále na úteku

Začal som si požičiavať peniaze, ktoré som aj spočiatku vracal, ale keď bolo toho veľa a nedokázal som ich splácať, prišli úteky z domu. Ale už nie tie jednotýždňové, ale nadlho. Sadol som proste na vlak do Bratislavy a šiel. Nevedel som kam a ako budem žiť ale utekal som… pred našimi, pred bitkou, pred veriteľmi. Utekal som pred nimi, ale neutiekol som pred sebou. V Bratislave som po útrapách našiel aj bývanie, aj akú-takú prácu a ostal tam asi dva roky. Aj tam som hrával a pil. Po tomto čase som sa odvážil domov, našim som chýbal a sľúbili mi pomoc. Zasa bolo obdobie, keď som sekal dobrotu, ale nemohol som kľudne spávať. Znova som mame ukradol väčšiu sumu peňazí a prehral. Znova som utiekol z domova a po dvoch týždňoch v zúfalstve ani neviem kde, som zohnal lieky. Opäť pokus o samovraždu a opäť nevyšiel. Tackajúc sa po chodníku vo Svite, v noci ma zastavili policajti, videli že nie som opitý a je to so mnou veľmi zle. Okamžite ma naložili do auta a uháňali na pohotovosť do nemocnice, kde mi vypláchli žalúdok a ponechali v noci na Áre.

Na druhý deň pre mňa prišla sanitka na prevoz na psychiatriu do Levoče. Pri prijímacom pohovore sa ma pýtal lekár na rôzne veci a ja som mu na všetko pravdivo odpovedal. Keď som skončil, opýtal sa ma: „Mladý muž a to ste nikdy neuvažovali o liečení ???“  Ja na neho neveriacky pozerám a pýtam sa ho: „Prosím ??? To sa dá aj liečiť ??? Naozaj ???“ Nechápal som, že môj prípad je choroba a má dokonca meno, alkoholizmus a gamblerstvo -diagnóza F63 a lieči sa to ako závislosť v odbornom ústave. Mne vyhŕkli slzy ako hrach a pomyslel som si, či mám naozaj nádej sa z tohto po tých dlhých 12. rokoch beznádeje, krádeží, bitiek, klamstva a iných vecí, dostať a uzdraviť.

Liečenie

Teraz viem že v celom mojom živote bola Božia ruka, tá ma vždy zachránila pri pokusoch o samovraždu, aby neboli úspešné. Nemal som takto skončiť, nebola to moja cesta, nebol to Boží plán so mnou. Prijal som ponuku na liečenie a lekár mi vypísal odporúčanie na liečenie do odborného psychiatrického ústavu na Prednej hore. Šiel som tam s radosťou a očakávaním, že sa moje problémy skončia aj keď som nemal predstavu, ako také liečenie prebieha. Ale mne to bolo jedno, chcel som sa z tohto dostať, nech to stojí čokoľvek. Bol som tam tri mesiace, na ktoré veľmi rád spomínam, pretože tam som sa naučil zodpovednosti, asertivite a mnohým užitočným veciam. Božia prítomnosť bola neustále so mnou, hoci som ju ešte tak nevnímal. Na liečeniach a procedúrach som bol aktívny, spolupracoval som a čas trojmesačnej liečby a relatívneho bezpečia sa blížil ku koncu.

Prázdnota

Prichádzalo obdobie skutočného života a to, čo sme sa naučili tam, bolo treba preniesť aj do skutočného života. Dlhy som si časom splatil a zodpovedne môžem prehlásiť, že liečba mi pomohla, lebo som to chcel ja a úspešne abstinujem 9 rokov, počas ktorých som nehral ani nepil, čo len kvapku alkoholu a z môjho života tieto potreby načisto vymizli. Sláva Bohu! Život sa mi dal do poriadku, dlhy vyplatené, pracoval som zodpovedne a dokonca sa mi podarilo vyhrať v jednej súťaži motorku.

Prišla však túžba iná a veľmi silnejšia ako čokoľvek predtým. Túžba po rodine, po vlastnej rodine, po žene, po deťoch. Tá túžba bola tak silná, že som nehľadel súdnym rozumom jej dosiahnutie. Do môjho života prichádzali ženy, ktoré stále niečo očakávali. A ja som sa nechal využívať, lebo som bol zaslepený láskou a nevidel som pritom, že milujem len ja a tá láska nie je opätovaná. Nemal som toľko peňazí, aby som dokázal zapôsobiť dostatočným spôsobom. Tak som si začal opäť požičiavať, spočiatku len z bánk, ale ako sa pôžičky množili a splátky boli čoraz viac zaťažujúce, prišli na rad nebankové subjekty, z ktorých som si bral pôžičky na to, aby som mal na splátky pre banky. A znova som sa dostal do kolotoča, z ktorého som časom nevedel vystúpiť.

V roku 2009 to už bolo neúnosné a ja nevidiac východisko, keďže sa množili rôzne upomienky a ozývali sa aj exekútori, opäť pod ťarchou beznádeje som sa rozhodol utiecť spod toho všetkého dobrovoľným odchodom zo života. Mal som svoje auto, v ktorom som to chcel uskutočniť. Plánovaný čelný náraz do mostného piliera vo vysokej rýchlosti skončil síce zdemolovaným autom, pri tomto som však nikoho nezranil ani neohrozil a dokonca sa ani mne nič nestalo, ani škrabanec. Aj tu bol Boh so mnou a zachránil ma, sláva Pánovi !

V rodine sa to opäť prevalilo, moje dlžoby vyšli na povrch v plnej sile a bolo toho dosť… veľmi dosť. Naši si mysleli, že som znova prehral horibilnú sumu, nemohli pochopiť že také množstvo peňazí by bolo možné utratiť ináč než hraním. Neverili mi ani slovo a moje vysvetľovanie bolo nanič. Darmo som im hovoril, že toľko peňazí, celá tá suma bola utratená v priebehu asi troch rokov, nevenovali tomu svoju pozornosť a ja som im to nebral. Dôveru vo mňa stratili už dávno. Pri splácaní mi pomohli, ale za cenu môjho poníženia kdekoľvek a pred kýmkoľvek. Prišiel som o všetko čo som vlastnil, vrátane čiastky za rodičovský dom. Ešte mi ostáva síce krátky čas na úplné splatenie, ale už sa nebojím ničoho lebo…

Život s Ježišom

Asi pred dvomi rokmi som sa spoznal na istej sociálnej sieti s jednou kresťankou, s ktorou sme si dlho písavali o všetkom možnom. Samozrejme, že prišla aj reč o Bohu. Neraz sme sa na túto tému bavili, až sa ma raz  priamo opýtala: „Ak si teda veriaci-katolík, prečo nechodíš do kostola?“ Ja som jej na to odpovedal:“ Pretože tam nič necítim, po celú dobu čo som veriaci som tam nič nepocítil a celkovo sa mi v kostole nepáči, chlad a pochmúrna hudba, mne sa toto vôbec nepáči, preto tam nechodím.“ Znovu sa dlhú dobu nič nedialo, písali sme si celkovo o živote, vedela o mne všetko, aj to že nie som šťastný v živote. Raz mi napísala: „Mám pre teba návrh, ale len návrh, o nič nejde a ak to sám nebudeš chcieť, neprijmeš to.“ Povedal som že O.K. skúsim to, veď ma to nezabije. Zistila mi cez internet kedy sú v popradskom zbore bohoslužby a napísala mi to v štýle: Toho a toho dňa, choď tam a tam. Nikomu nič nemusíš vravieť, len choď a ak sa ťa budú niečo pýtať, len povieš, že si zvedavý a prišiel si sa pozrieť, nemusíš nič viac…

Pamätám si živo na ten deň, bol to deň môjho znovuzrodenia, hoci nebol vôbec plánovaný ani náznakom, 15.apríl 2012. Prišiel som do zboru, na miesto dosiaľ nepoznané a s malou dušičkou. Pekne ma privítali, v krátkosti opísali čo sa bude diať a usadili na miesto. Na všetko som sa pozeral ako vyjavený. Začali hrať chvály, ľudia spievali, tancovali, tlieskali a to všetko s radosťou a šťastím, nie ako som to poznal ja v kostole. Bol som unesený tým, čo vidím. Potom prišla kázeň a tá zasiahla moje srdce. Mal som dojem, že pastor hovorí priamo so mnou, všetko a každé slovo sa ma priamo dotýkalo. Hltal som tú kázeň slovo po slove.

Ešte pred vstupom mi opísali, že bude aj výzva k spaseniu a ako prebieha. Ja, bojazlivý človek som ani nepomyslel na to, že mám niekde po nejakej výzve ísť. Prišiel koniec kázne a samozrejme aj výzva. Navzdory tomu, čo sa dialo v mojej hlave ma čosi z tej stoličky postavilo a tlačilo rovno dopredu. Nechápal som tomu, ale už som bol tam. Pastor sa ma opýtal, či to naozaj chcem, či chcem prijať Ježiša Krista do svojho srdca a či Ho chcem urobiť svojím Pánom. Ja som pritakal, tak sa pastor pomodlil so mnou modlitbu odovzdania sa Bohu, po ktorej prišla na mňa taká úľava, akú som nikdy nezažil. Prišla ďalšia výzva, že kto chce podstúpiť krst, po ktorom prijme Ducha Svätého. Samozrejme, že ani toto nebolo plánované, ale ruka mi vystrelila, že to chcem… a tak v jeden deň som sa obrátil a aj bol pokrstený Duchom Svätým.

Od tohto dňa sa v mojom živote dejú veci, ktoré citeľne vnímam. Získal som blažený pokoj v duši, akýmkoľvek problémom sa už nebojím postaviť čelom, pretože Pán Ježiš je mojou neskutočnou silou, je mojím hnacím motorom, mojou živou nádejou. Získal som radosť do života, energiu a silu, vyslobodenie z nezodpovednosti, zbabelosti, myšlienok na samovraždu a dostal som mimoriadny dar-Dar premieňania sa. Áno, je úžasné meniť sa k lepšiemu, pretože nádej na večný život ma ženie vpred. Predtým som nemal žiadny zmysel života, no teraz ho mám. Našiel som ho v Ježišovi Kristovi, ktorému vďačím za všetko, čo pre mňa urobil a chcem Mu slúžiť s radosťou a naplnením.

Chcel by som odkázať ľuďom, ktorí toto moje svedectvo čítajú a najmä tým, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista. Nebojte sa Mu odovzdať, nebojte sa Mu zveriť svoj život, lebo získate viac ako si dokážete predstaviť. Je naozaj živý a koná v našich životoch, pre Neho nie je nič nemožné, žiadny problém nie je pre Neho neriešiteľný lebo:

Ľudia Vás sklamať môžu, ale Boh Vás nesklame nikdy !

Pavel

Scroll Up
Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670
©2020 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.