Všetko zlé Boh obrátil na dobré

V januári – 13-teho boli 3 roky, čo ma zrazilo auto. Čo bolo na tom pre mňa zvláštne, ba až šokujúce bolo to, že sa to stalo počas celozborového pôstu a v čase, keď som išla na večerné modlitby. Predchádzali tomu udalosti, ktorým som vtedy vôbec neporozumela alebo ich úplne odignorovala.

Bol to 9. deň pôstu. Niekoľko dní predtým sa mi sníval sen, ktorému som neprikladala žiadny význam, len som si z neho pamätala, že som videla samu seba ako „chumáč,“ do ktorého niečo narazilo, nič konkrétne nebolo vidieť, a silno ma odhodilo. Bola tam aj temná postava 3-4krát vyššia ako ja, v plášti od hlavy po päty a s cylindrom na hlave, išiel z nej chlad a nenávisť, bola úplne meravá, nemohla nič robiť.

Bol to zvláštny sen, ale vôbec som sa ním vtedy nezaoberala. Pôst sa začal v Banskej Bystrici vyučovaním učeníkov, kde sa okrem iného hovorilo o Esterinom 3-dňovom pôste, ktorý vypôsobil záchranu nielen Ester, ale celého židovského národa pred vyvraždením. Vtedy som prvýkrát vnímala, že trojdňový pôst by mal stačiť na prelomenie mojich osobných vecí, ale rozhodla som sa, že sa budem postiť ďalej. Druhýkrát som vnímala, že mám skončiť s pôstom. Keď som sa dozvedela, že v Banskej Bystrici skončili po 7. dňoch, očakávala som od nášho pastora, že ukončí pôst tiež, no neurobil to. Pokračoval podľa pôvodného rozhodnutia za zborové potreby. (Zborový pôst nebolo striktné nariadenie, ale osobné, dobrovoľné rozhodnutie kažého, kto sa zapojil, takže každý ho mohol ukončiť, kedy uznal za vhodné.) Aj som sa vtedy nahnevala, no háčik je v tom, že pôst nemal ukončiť on, ale ja. Zase som to neurobila. Tretíkrát, najintenzívnejšie to bolo v daný večer, no keďže predtým som sa rozhodla postiť ďalej, išla som aj na modlitby. Až oveľa neskôr som pochopila, že tie varovania boli od Boha.

Ani na sekundu mi nenapadlo, že Duch Svätý mi môže brániť v dobrých veciach – postiť sa a modliť, presne tak ako Pavlovi bránil ísť kázať.

Nechcem tým povedať, že sa nemáme postiť a modliť. Tento vnútorný boj skončiť pôst a neísť na modlitby, som prežívala iba vtedy pred nehodou. Ani skôr, ani neskôr už nie.

Posledné, čo si pamätám pred odchodom z domu bol pohľad na hodiny, ktoré ukazovali 18:50 a mne bolo jasné, že prídem neskoro/ z policajného vyšetrovania viem, že nehoda sa stala 19:04/. Už si nepamätám, ako som sa obliekla, zamkla byt alebo aké bolo počasie, kadiaľ som išla…iba to, ako som sa preberala a uvedomovala si, že ma vezú po nemocničnej chodbe. Tak som sa tých ľudí spýtala, čo sa stalo. Povedali mi, že ma zrazilo auto. Zase som sa spýtala, čo mi je? Odpoveď bola: ,,Pani, vy máte toho veľa,“ potom už len ako mi rozstrihávali nohavice, tunel – CT-čko, ako mi dávali k tvári masku a hovorili nadýchnite sa.

Na druhý deň po operácii na JIS-ke mi dali telefón, aby som oznámila sestre do Banskej Bystrice, do práce a do zboru, čo sa mi stalo. O dva dni, keď som si začala viac uvedomovať, čo sa stalo, prekvapila ma pani na vedľajšej posteli svojou otázkou: Vy ste veriaca, však? Vyvalila som na ňu oči: Prečo? Lebo celú noc ste ľútostivo volali: „Pane Ježišu odpusť mi.“ Veľmi ma tým povzbudila, lebo som si uvedomila, že som to urobila úplne automaticky a keby mi to nepovedala, tak sa o tom nedozviem. Hneď potom sa mi vybavil sen a to trojnásobné varovanie, dostala som pokoj, že Boh o tom všetkom vedel a vie, že som v Jeho ruke a len z Jeho milosti žijem. Bola som Mu vďačná za to, že som nemala zranené žiadne vnútorné orgány „iba„ zlomenú pravú ruku a nohu, narazenú ľavú ruku, tvár a vybité 2 zuby, na čom som sa smiala, že ma trafil presne, lebo jeden z nich som mala trošičku krivý. Dodnes si nič viac z toho dňa nepamätám, za čo som Pánovi tiež vďačná, lebo nemám zbytočné traumy. Trošku som sa bála toho, keďže mi nikto nechcel k tej nehode nič viac povedať, či som nešla mimo prechod pre chodcov /čakali na to, čo si budem pamätať ja/.

Od policajta, dopravného vyšetrovateľa, som sa dozvedela podrobnosti – zrazil ma mladý muž na prechode v štvrtom jazdnom pruhu 1-2 m od chodníka, z čoho bolo jasné, že som mu neskočila pod auto, ako to hovoril on potom, ako ho pustili za mnou a zistil, že si na nič nepamätám. Povedala som mu, že mu odpúšťam, ale on sa snažil vinu hodiť na mňa. No vďaka Bohu, zo sebaobviňovania som bola vyslobodená asi 3 týždne pred nehodou, aj v tom bolo Božie načasovanie, lebo by som žila v obvinení možno ešte dnes. Neskôr si mladý muž vinu priznal.

Na JIS-ke som bola z desiatich dní deväť, dostávalo sa mi starostlivosti od sestier aj od lekárov ako princeznej. Bol to dobrý čas – hovorila som o Pánovi s mojím spoluležiacim, dala som mu aj knihu Záblesk večnosti, jednej sestričke som rozprávala moje svedectvo o obrátení, s ďalšou som rozprávala o tom, že neodpustením svojmu manželovi ubližuje najviac sebe a netrestá tým exmanžela, ale seba, a povzbudzovala som ju, aby mu odpustila.

Zdravotné sestry mi dali PC na izbu a jedna z nich pozerala živé vysielanie bohoslužieb spolu so mnou. Keď som odchádzala, všetkým som darovala CD Záblesk večnosti. Vždy, keď som bola v kontakte s pacientami, sestrami, doktormi, v sanitke aj na rehabilitácii, vždy sa dalo svedčiť o Bohu, čo mi dodávalo veľkú radosť.

Aj napriek okolnostiam som bola veľmi šťastná, prežívala som intenzívnu radosť a čo som vtedy ešte netušila, bol to iba začiatok Pánovej milosti a priazne počas mojej liečby.

Pastor Peter predtým, keď sa za mňa modlieval, tak často prehlasoval nado mnou 23. žalm, že „len dobré a milosť ma budú sprevádzať po všetky dni môjho života“ a tak sa mi dialo.

Po 6. týždňoch na kontrole lekári povedali, že sa mi netvorí nová kosť. Ihneď na prvej najbližšej bohoslužbe som išla na modlitbu a kosti sa začali zrastať.

Vedela som jedno: „VŠETKO ZLÉ MI BOH OBRÁTI NA DOBRÉ“

Po nejakom čase som si musela vybrať právnika, ktorý ma bude zastupovať na súde. Prvému právnikovi išlo len o peniaze, nútil ma ísť ku psychologičke s tým, že mám klamať aké mám traumy, že do hlavy mi nikto nevidí, že môžeme vysúdiť aj 20 000,- € …nevybrala som si ho, mala som v tom nepokoj.

Ďalší právnik bol iný. Už po prvom telefonickom rozhovore prišiel pokoj a večer po modlitbe ma oslovilo slovo zo Zachariáša 9,18:

…AJ DNES OZNAMUJEM, DVOJNÁSOBNE TI VYNAHRADÍM“.

S ním sme neriešili ani tak moje záležitosti, ale veľa sme rozprávali o Ježišovi, o Biblii. Bol milý.

Mark Zechin v BB – mal slovo poznania, modlilo sa za mňa celé zhromaždenie, prišlo mocné pomazanie, prežívala som ho cestou v aute a ešte aj doma, nemohla som sa prestať smiať.

V apríli som sa prvýkrát po nehode najedla pravou rukou. V tom období ma veľmi oslovoval 23. a 91. žalm.

Pracujem ako učiteľka a počas dlhodobej PN som dostala pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Aj to považujem za veľký zázrak.

V auguste som nastúpila na liečenie do Piešťan.

V kancelárii mojej zdravotnej poisťovne si ma pracovníčka prezerala od hlavy po päty. Hľadala dôvod prečo som dostala, podľa jej slov tie najlepšie, najluxusnejšie, najdrahšie kúpele a hotel na Slovensku. Mám na to je len jedno vysvetlenie – som Božie dieťa. Po celý čas od vystúpenia z taxíka až do odchodu sa ku mne správali ako k princeznej, čo pre mňa vôbec nie je samozrejmé, pracujem s Rómami, tam si veľa galantného správania neužijem. S mojou spolubývajúcou sme si ihneď padli do oka. Často sme sa rozprávali o Bohu, o Božom slove, o jej skúsenostiach s Bohom. Mali sme veľa spoločného. Sama ma predbehla, keď som nebola v izbe a modlila sa modlitbu spasenia, čo som mala pre ňu nachystanú na stolíku.

Na liečení som stretávala veľa zaujímavých ľudí a svedčila som im o Bohu. Napríklad jeden človek, ktorý bol v poradnom tíme každej vlády od r. 1989 pri uzatváraní medzinárodných zmlúv navonok neprijímal slovo, ale podarilo sa mi darovať knihu Záblesk večnosti aspoň jeho manželke. Po roku som sa dozvedela, že im zomrel jediný vnuk, po jedinej dcére, ktorá predtým tragicky zahynula. Uvedomila som si, že bohatstvo a postavenie nie je nič ak nemáte Pána.

Tiež som rozprávala s jednou pani, ktorá má priateľku chorú na rakovinu. Dlho sme hovorili o spasení a uzdravení v Ježišovi Kristovi a dala som jej kontakt na najbližší zbor, kde môže prísť. Po celú dobu liečenia som vnímala slovo: „MOJ ZÁRMUTOK PREMENIL V PLESANIE“

Po návrate z liečenia som čítala knihu od Joyce Meyer: Závislost na uznání – čo Pán započal, teraz dokončil: upevnil vo mne to, kto som v Pánovi – kráľovské dieťa, čo som vnímala od prvého dňa v nemocnici a že som v Ňom spravodlivosťou Božou. Uvedomila som si, že to, ako na mňa pozerá On a ako ja, sú dve rôzne veci, ako fotka a negatív. Musela som zmeniť myslenie sama o sebe.

Havária sa navonok môže javiť ako veľká prehra alebo strata, no opak je v mojom prípade pravdou.  Boh mi všetko zlé obrátil na dobré a dvojnásobne mi vynahradil. Dnes mám prerobený byt, čo som si mohla dovoliť len vďaka finančnému vyrovnaniu po úraze.

A po duchovnej stránke som slobodnejšia, radostnejšia, šťastnejšia a upevnenejšia v Jeho milosti, láske, spravodlivosti a radosti.

Týmto svedectvom ďakujem Pánovi za život a zdravie. Nemám žiadne trvalé následky okrem jaziev po operácii.

Ďakujem mojej rodine, ktorá sa ihneď zmobilizovala, zobrali si ma k sebe a starali sa o mňa, a aj všetkým ostatným za každú modlitbu a akúkoľvek pomoc v tom období ĎAKUJEM.

Jana Tužinská

Kresťanské spoločenstvo Poprad
Moyzesova 27 (3368/25), 058 01 Poprad (V areáli OSBD za Kauflandom)
IBAN: SK21 7500 0000 0040 0792 9670 BIC: CEKOSKBX
©2024 Kresťanské spoločenstvo Poprad, všetky práva vyhradené.