Ba čo viac, novšie a novšie objavujúce sa choroby akoby skôr poukazovali na rozmach oblastí zlého. Preto biotechnologická revolúcia, manipulácie s génmi, výskum prabuniek, klonovanie, napriek ich bezchybným výsledkom, denno denne nás presviedčajú o tom, že náš svet sa ani z ďaleka nedá predstavovať ako ten najlepší svet, ale je práve taký, ktorý je plný nezmyselných a iracionálnych súžení, bolestí a nespravodlivosti. Ale aj keď by bolo oveľa menej trápení na svete, aj vtedy by nás trafila do živého otázka: odkiaľ pramení zlo okusované na svete? Dá sa vysvetliť prirodzenými dôvodmi? Alebo, prípadne Boh to stvoril? Avšak, keď je Boh naozaj tak dobrý, ako to zvyknú hovoriť, tak ako mohol stvoriť zlo a prečo to umiestnil do sveta? Prípadne preto, aby nás skrze trápenia vychovával a vyviedol nás na vyšší stupeň morálneho dobra? Ale od týchto, mimochodom mimoriadne dôležitých a aj často odznejúcich otázok, pravdepodobne existuje iba jediná dôležitejšia otázka na svete: či sa dá oslobodiť od zlého, alebo sa musíme zmieriť s naším osudom a musíme sa naučiť žiť spolu s našimi problémami?
Antisvet
Jednou osobitosťou biblického svetonázoru je to, že vo svete prítomné zlo sa odvodzuje od osoby Zlomyseľníka. Podľa proroka Izaiáša tú duchovnú bytosť pôvodne nazývali Luciferom – v hebrejskom texte Hélél ben Sáchár-om, čiže „syn Zory Žiariaci“, – ktorý sa stal prameňom zlomyseľnosti a jeho stelesnením. Boh ho nestvoril ako skazenú a zlomyseľnú bytosť, ale stal sa tým sám, svojou slobodnou vôľou. Keď totiž Boh stvoril rozličné duchovné bytosti, aby sa s nimi podelil o svoju najhlbšiu podstatu, to jest o svoju lásku a vytvoril jeden druh spoločenstva lásky medzi sebou a svojím stvorenstvom, vtedy ich Boh zároveň zaodel aj slobodnou vôľou. Totižto láska má iba vtedy zmysel, keď nevyviera z prinútenia, ale zo slobodnej vôle. Preto Boh nestvoril robotov, ale také bytosti, ktoré disponujú s takými schopnosťami, aby lásku, pochádzajúcu od Neho, opätovali z vlastnej slobodnej vôle.
Láska má iba vtedy zmysel, ak vyviera zo slobodnej vôle.
Takouto osobou, so slobodne disponujúcou vôľou, bol aj Lucifer, ktorého Boh nestvoril zlomyseľným a ani ho nepredestinoval na zlo, ale skôr ho zaodel mimoriadnou múdrosťou a krásou a umiestnil ho do najužšieho dvora. V dôsledku toho sa Lucifer sám od seba stal zlonyseľným a konečným prameňom všetkého neskoršieho zla, keď sa v sebe rozhodol, že sa obráti voči svojmu Stvoriteľovi. Takýmto spôsobom sa stal nepriateľom Boha, čiže Satanom, zo svojich nasledovníkov anjelského kniežatstva zorganizoval antikniežatstvo, stojace proti Božiemu kráľovstvu.
Táto vzbura sa so všetkou pravdepodobnosťou udiala ešte v epoche pred stvorením človeka, veď stvorenie Adama a Evy sa už neuskutočnilo v neutrálnom svete. Totiž z referátu o záhrade Eden vysvitá, že z tajomného duchovného sveta už od počiatku číhali na každý krok prvého ľudského páru zlomyseľné, satanské sily cez to všetko, že Adam a Eva pred pádom do hriechu disponovali ešte iba obmedzenými znalosťami o zlomyseľnom duchovnom svete, ktorý ich obklopoval.
Ako na to aj Ježiš poukázal v priebehu jednej svojej diskusie s farizejmi, satan duchovné bytosti vzbúrené spolu s ním zorganizoval do silne zhierarchizovanej jednotnej armády. Na vyšších úrovniach mocenského poriadku zlomyseľného duchovného sveta, stojaceho pod jeho usmerňovaním, sa zdržiavajú také duchovné bytosti, ktoré sú zodpovedné za naplánovanie pozemských osudov ľudí. Oni určujú aj duchovný ráz danej epochy tým, že vypracovávajú charakteristické stratégie na zmrzačenie života ľudí. Do istej miery je to také, ako keď sa v čase druhej svetovej vojny pätnásti nacistickí vysokí hodnostári v tajnosti zišli v kaštieli pri Wansee, aby vypracovali konečné riešenie na zničenie Židov.
Na nižších úrovniach sa pravdepodobne zdržiavajú také medzičlánkové duchovné bytosti, ktoré tieto všeobecné stratégie aplikujú na konkrétne životné situácie niektorých ľudí a oboznamujú s úlohou démonov, ktorí sú na najnižšej úrovni.
Prirodzenosť démonov
Démoni sami – alebo iným menom zlomyseľní, nečistí duchovia – sú satanovými služobníkmi najnižšieho rádu, ktorých úlohou je, aby prakticky zničili ľudí a skrze duchovné bytosti vyššieho rádu naplánované tragické osudy konkrétnymi skutkami uskutočnili v ich živote. Teda tak povediac, oni vykonávajú špinavú prácu a bezprostredne oni sú zodpovední za väčšinu takých utrpení, nad ktorými ľudia napriek všetkým snahám nevedia mať panstvo. Ich charakteristickou činnosťou je obťažovanie, trápenie, nútenie, ujarmenie, zašpinenie, ako aj to, že vytvárajú rozličné závislosti a napadnú ľudské telo.
Satanov rozkaz im aj preto nepripadá za ťažké naplniť, lebo aj beztak ich stravuje hrozná túžba po tele človeka. Totižto démoni sú duchovné bytosti bez tela, čo ich zásadne odlišuje od anjelov, ktorí podľa Biblie majú nejaké telo. Démoni kvôli chýbajúcemu vlastnému telu sa natoľko trápia, ako sa trápi napríklad alkoholik, ak sa dlhšie nedostal k alkoholu. Preto cítia neodolateľnú túžbu po ľudskom tele, ktoré by chceli získať pre uskutočnenie svojich zlomyseľných cieľov, aby skrze to mohli konečne vyžiť svoje skazené a perverzné žiadostivosti.
Toto nutkanie je v nich niekedy natoľko silné, že keď nevedia vojsť do tela človeka, tak radšej vojdú do tela zvieraťa, napríklad svine, psa alebo mačky, než by mali zostať bez tela. V jednom prípade sa jedna celá črieda svíň utopila vo vode Genezaretského jazera, nakoľko z ľudí prešlí démoni do svíň natoľko potrápili tieto nešťastné zvieratá, že oni sa vrhli vo svojom trápení do jazera: „A keď /Ježiš/ prišiel na druhú stranu, do zeme Gergežanov, stretli sa s ním dvaja posadlí démonmi; išli z hrobov, strašní náramne, takže nikto nemohol prejsť tou cestou popri nich. A hľa, kričali a hovorili: Čo máme s tebou, Ježišu, Synu Boží? Prišiel si sem pred časom nás trápiť? A bolo opodiaľ od nich veliké stádo svíň pasúce sa. A démoni ho prosili a hovorili: Jestli nás vyháňaš, dovoľ nám odísť do toho stáda svíň! A povedal im: Iďte! A oni vyjdúc odišli do svíň. A hľa, celé to stádo svíň sa zrútilo dolu úbočím do mora, a zomreli potopiac sa vo vodách.“ (Mt 8:28-32)
Z tohto príbehu a aj z iných biblických referátov vysvitá, že démoni sa viažu k svetu ľudí a zdržiavajú sa na pozemských miestach, naproti tomu zlomyseľní anjeli, ktorí sú na vyšších úrovniach mocenského rádu, sa podľa apoštola Pavla zdržiavajú na výsostiach. Avšak ak sa z nejakého dôvodu predsa nemôžu zdržiavať v ľuďoch alebo zvieratách, vtedy podľa Ježiša radšej obľubujú suché miesta bez vody.
Príbeh démonizovaných Gadarencov dobre ukazuje aj to, že pocity trápenia nevyvolala nejaká neosobná sila alebo choroba, ale so znakmi osoby disponujúce neviditeľné bytosti, ktoré použili fyzické danosti ľudí, ich hlas, gestá, aby skrze ne vyjadrili svoje úmysly, pocity, atď. Teda, démoni sú osoby, ktoré majú vôľu, city, intelekty, sebavedomie a aj schopnosť hovorenia. Aj keď ich citový svet je mimoriadne pustý a nevýrazný, ich vôľa je silnejšia ako vôľa ľudí a do koho sa im podarí vojsť, toho sú schopní nanútiť na také veci, ktoré by dotyčný nechcel urobiť.
V kom sú démoni?
Avšak bolo by závažnou chybou z príbehu dvoch démonizovaných Gadarénov vyvodiť predpoklad, že démoni môžu byť iba v antisociálnych, zúrivých bláznoch. Pravdou je, že Ježiš a jeho učeníci vo väčšine prípadov vyhnali démonov z takých ľudí, ktorí z pohľadu na ich vonkajší vzhľad, boli ľudia normálni, vhodní pre spoločenský život a aj zo strany spoločenstva boli vážení. Ježiš prvého démona napríklad vyhnal z jedného človeka na bohoslužbe v takej synagóge, kde bohoslužby usmerňovali prísnymi predpismi, iba takí ľudia sa mohli na nich zúčastniť, ktorí zadosťučinili prvkom požiadaviek očisťovania sa a dobrého vkusu. Preto hlavným poznávacím znakom démonov nie je bezpodmienečná zúrivosť alebo besnenie, i keď aj tieto sú všetkou určitosťou démonické skutky, ale skôr to, že na určitom území okúša človek taký útlak, ktorý napriek všetkej odhodlanosti a vypätia síl nevie sám od seba premôcť.
Démoni vo všeobecnosti skrze hriechy ľudí získavajú právo na to, aby si ich podmanili.
S prvými dvoma prikázaniami Desatora, čiže v prípade s uctievaním cudzích bohov a s modloslužobníctvom súvisiacich hriechov, ešte aj hriechy vykonané skrze predkov zabezpečujú právny základ pre démonov, aby vnikli do života potomkov. Potom démoni vniklí do človeka skrze hriech, v určitej oblasti zviažu človeka, ktorý v tejto oblasti vzatej do zajatia nevie prevziať Božiu milosť. Alebo prípadne ak to aj vie uchopiť na krátky, prechodný čas, celkom iste si to nevie udržať na dlhý čas. Preto démonizovaný človek aj v najlepšom prípade – totiž ak sa neopustí, ale všetkými možnými ľudskými spôsobmi bojuje proti svojmu démonizovanému stavu – je schopný iba neustáleho prepadávania, a po prechodných uľahčeniach znova a znova padne späť do svojho problému. A keď sa trápenie démonického pôvodu hlási v oblasti morálky, vtedy naviac ešte aj jeho svedomie dotyčného neustále pichá a čoraz viac je zhnusený aj sebou, lebo proti svojej vôli znovu a znovu učiní ten istý hriech, ktorý ináč morálne odsúdil.
Ľudia, disponujúci silnou telesnou sústavou a psychikou, do určitej miery aj vedia zatlačiť späť a vedia zadusiť démonický tlak, zaťažujúci určitú oblasť ich života, svojou silou, toto je však spravidla v ohraničenej miere a má prechodný charakter. Väčšinou trvá dovtedy, kým je človek v plnej sile a teší sa dobrému fyzickému, respektíve psychickému stavu. Ale keď zostarie, jeho okolie zbadá, že sa stáva povedzme čoraz hašterivejším, neustále brble a začnú sa v ňom prejavovať démoni, ktorí vlastne už v jeho mladosti vošli do neho, ale vtedy mal ešte psychickú silu k tomu, aby vedel panovať nad svojimi démonickými náladami.
Takže keď sa niekto trápi s tým, že by chcel zmeniť svoj spôsob myslenia, životný štýl, ale nad jeho vôľou praktizuje svoju moc jedna ireálna sila, ktorá ho núti, aby spravil takú vec, ktorú by nechcel, vtedy pravdepodobne potrebuje oslobodenie od démonov. Za núteniami takéhoto druhu totiž skoro vždy stoja títo satanoví služobníci nízkeho rádu. Oni sú tí, ktorí sa všetkou svojou silou pokúsia umiestniť život ľudí na nátlakovú dráhu. A skrze zlákanie na hriech žiaľ veľmi veľakrát aj vedia získať k tomu potrebné právo. Vniknú do života ľudí, zamedzia, aby sa stali takými, akými by mohli byť v svojom slobodnom stave, v nich driemajúce schopnosti zatlačia a odcudzia ich od svojich osudov.
Veľmi veľa kresťanov sa presne preto trápi a mučí a nenachádzajú svoje miesto ani po svojom obrátení sa, lebo sa ešte neoslobodili od démonov. Boh na nich nezabudol, ale démoni prekážajú v tom, aby sa prítomnosť Božieho kráľovstva vybudovala v nich a skrze to, aby si mohli užívať akosť nového života a Božiu starostlivosť.
Preto, kto dovolí, aby v ňom prebývali démoni, aby sa v ňom zdržiavali zlomyseľní duchovia, ten nikdy nebude stopercentný kresťan.
Tajomný život pokrytcov
Podľa Biblie v posledných časoch zvlášť vzrastie význam toho, či jeden kresťan strpí v sebe démonov alebo nie. V pozadí tohto stojí v prvom rade to, že zmena epochy má vždy duchovnú záťaž, ktorú môžu uniesť iba ľudia bez démonov, v dôsledku toho ľudia v dobrom duchovnom stave, morálni. Keď je jedna epocha dejiny spásy práve v polovici ukončenia a druhá sa zase vyvíja, v neviditeľnom svete nastane obrovský pohyb a poprestavujú sa zlomové čiary medzi kniežatstvom satana a Božím kráľovstvom. Takéto priebehy majú vždy jednu duchovnú ťarchu, ktorá zaťaží svet takou silou, že dobré a zlé sa omnoho markantnejšie oddelí od seba, ako v čase pred zmenou epochy.
Dobrým príkladom toho je aj výmena epochy, ktorá sa vyvinula v čase pozemskej služby Ježiša a ktorej symbolickým vrcholovým bodom môžeme chápať udalosti odohrávajúce sa na mieste zvanom Getsémane. Démonické sily zaplavujúce zem zaťažili učeníkov, ktorí boli s Ježišom, takou ťarchou, že napriek vypätiu všetkých síl Petra, Jána a Jakuba, ktorých v žiadnom prípade nemôžeme považovať za začiatočníkov v duchovnom živote, padli do hlbokého spánku medzitým, čo sa Ježiš odovzdane modliaci dostal do ešte lepšieho duchovného stavu. Pravdepodobne ani to nie je náhodou, že toto všetko sa udialo v tom parku zvanom Getsémane, ktorého význam je Olejšľapacia záhrada. Totiž, keď na Blízkom Východe vylisovali olivy pod tlakom, účinkom tlaku sa od seba oddelila bezcenná šupa, respektíve cenný olej. Týmto prirodzene ani zďaleka nechceme našepkávať to, že duchovný život spomínaných učeníkov by bol vo všeobecnosti tak bezcenný, ale chceme osvetliť iba charakter výmeny epochy. Tento symbol nám ukazuje, aký vplyv mal na zemi rozvíjajúci sa zvrat v duchovnom svete.
Avšak podobne by sme mohli charakterizovať hociktorú výmenu epochy, ktorá sa aj udiala v priebehu dejín. Naviac na to, čoraz viacerí si myslia, že v našich dňoch sa znovu uzatvára v dejinách jedna väčšia epocha. Apoštol Pavol v jednom svojom liste tvrdí, že Ježišov návrat späť bude predchádzať jeden takýto priebeh rozdelenia. Tento priebeh rozdelenia tradične zvykli prekladať ako „odpadnutie,“ ale asi by bolo správnejšie hovoriť o „odvrátení sa,“ totiž toto slovo lepšie osvetlí obsah pôvodného gréckeho výrazu, že v skutočnosti je tu reč o zlomení jednej zmluvy. Čiže ľudia, ktorí už raz uzavreli zmluvu s Bohom skrze obrátenie sa, odvrátia sa od svojho sľubu: „Aby ste sa nedali hneď zviklať od umu… ako čo by už bol nastal deň Kristov (čiže obdobie skrze prorokov nazvané aj ako deň Pánov, ktorý zahrňuje v sebe návrat Pána a s tým chodiace závažné rany)… lebo deň Kristov nenastane, kým prv nepríde odpadnutie.“ (2Tes 2:2-3)
Čiže apoštol Pavol tvrdí, že Antikristov rozmach a Pánov návrat predčí jeden časový úsek, v ktorom veľa kresťanov v duchovnom význame padne do hlbokého spánku, jedného druhu duchovnej kómy a z pravej cirkvi budú vytrhnutí. A naviac, toto všetko sa udeje tak, že dotknutí nič nezbadajú, ale si budú myslieť, že je s nimi všetko v poriadku. Ježiš trefne charakterizuje ich postoj k životu: „Som bohatý a zbohatol som a nepotrebujem nikoho.“ (Zj 3:17)
V tomto čase mimoriadny význam oslobodeniu sa od démonov dáva to, že v zosvetštení sa a v nebadanom odcudzení sa od Boha, hlásiacemu sa odtrhnutiu, iba tí kresťania sa budú vedieť ubrániť, ktorí sa oslobodia od démonov a skrze to celý svoj veriaci život umiestnia na mimoriadne hlboké a pevné základy. V tomto čase nebude vedieť zostať v Pánovi taký kresťan, ktorý aj chodí do zboru, zároveň však v mnohých duchovných a morálnych oblastiach uzatvára kompromisy so svetom. Možno povieme, že pred tridsiatimi rokmi s týmito istými „malými“ hriechmi by bol ešte vedel zotrvať v cirkvi a mohol byť spasený, ale v čase zmeny epochy je to veľmi riskantné podujatie. Totižto démoni vymlátia kresťanov dvojitého života z cirkvi, čo Pán po určitom čase aj dovolí.
O tomto hovorí aj Ježiš, keď čas pred svojím návratom charakterizuje ako priebeh rozdelenia plnej sily: „Nezapečať slov proroctva tejto knihy, lebo čas je blízko. Kto robí neprávosť, nech len robí neprávosť ešte; a kto špiní, nech špiní ešte; a spravodlivý nech činí spravodlivosť ešte, a svätý nech sa posvätí ešte. A hľa, prídem skoro a moja odplata so mnou, aby som odplatil jednému každému podľa toho, aký bude jeho skutok.“ (Zj 22:10-12) Podľa Ježiša v čase pred Jeho návratom niektorí veriaci sa stanú ešte svätejšími a pripravia sa na vytrhnutie, avšak iní – ktorí mali jeden život odovzdaný smerom k verejnosti a jeden tajný, kompromisný život – stanú sa čoraz zašpinenejšími. Toto sa môže stať tak, že Boh – potom, čo dlho na nich čakal a nespočetnekrát hovoril k ich srdcu, aby sa obrátili, ale oni sa neobrátili – po čase ich nechá na seba, aby sa ponorili do zla a zosilnila sa v nich hriešna prirodzenosť.
Liek
Ale prirodzene aj Boh vie, že mnohí sa neobrátia preto, lebo nechcú, ale preto, lebo nevedia, totiž nad ich vôľou praktizujú panstvo démoni. Títo démoni im prekážajú v tom, aby sa posvätili a aby sa v ich živote vybudovala prítomnosť Božieho kráľovstva. Ba možno je aj taký, ktorému sa od mnohých stroskotaní už úplne vyparila jeho viera s ohľadom na to, že by z neho ešte niekedy mohol byť „normálny kresťan“. A predsa je riešenie a nie je potrebné dívať sa do konca na to, že niekto sa kvôli démonom odtrhne od Boha. A nie je potreb
né naučiť sa žiť spolu s iracionálnymi trápeniami, bolesťami a utrpeniami. Totižto Ježiš Kristus je schopný nás oslobodiť, lebo skrze jeho zmŕtvychvstanie získal všetku moc k tomu, aby démonov vyhodil z nášho života.
Ale niekto by mohol povedať, že Ježiš je ďaleko a démoni až moc blízko! Nuž, Biblia má na to odpoveď, že skrze meno Ježiš vie sa uvoľniť v našom živote sila, ktorá je potrebná k nášmu oslobodeniu. Podstatné je, aby sme naozaj porozumeli obsahu Ježišovho mena. Ježišove meno nie je iba prázdne slovo, ktoré takpovediac sa patrí vložiť do našej modlitby, ale toto meno skutočne nosí všetku silu neba. V priebehu jeho užívania Ježiš osobne koná v našej veci! Práve preto sa nesmieme koncentrovať na seba! Oslobodenie v prvom rade nie je skúškou našej sily, ale Ježišovej sily, ktorá sa uvoľní skrze Jeho meno tam, kde v Neho veria. Nesmieme vychádzať z toho, ako sa cítime my, ale v každom prípade nám treba vychádzať z toho, že Ježiš je v dobrom stave, Jeho je každá moc a použitím Jeho mena, Majster osobne konfrontuje s démonmi!
Skrze meno Ježiš sa vie uvoľniť v našom živote sila, ktorá je potrebná k oslobodeniu.
Peter sa pri Krásnej bráne nezaoberal s tým, že v štyridsať – päťdesiatstupňovej horúčave z neho stekal pot a naviac ani nebolo po modlitebnom zhromaždení, ale ešte pred ním. Totižto vedel, že uzdravenie chromého nie je skúšanie jeho sily. Práve preto nebol zaujatý svojím problémom, ale do popredia umiestnil meno Ježiša, lebo bol s tým na čisto, že to nie je prázdne slovo, ale skutočnosť veľkého obsahu („čo mám, to ti dávam“).
Keď apoštola Pavla v Jeruzaleme rímski vojaci poviazali a už ho práve chceli bičovať, Pavol sa nedostal spod úderov korbáčov spoliehajúc sa na svoju silu, ale tým, že oznámil: on disponuje s rímskym občianstvom. Na toto slovo sa ruky rímskych vojakov, pozdvyhnuté k úderom, ihneď zastavili vo vzduchu a mučenie Pavla sa nekonalo, lebo vojaci boli načisto s tým, že aká moc stojí za týmto slovom.
Tak isto je to aj s démonmi, keď niekto použije vo viere voči ním Ježišove meno. Totižto meno Ježiš nesie nebeské občianske právo kresťanov, spolu so všetkou tou silou, ktorú reprezentuje nebo. A táto sila je omnoho väčšia, akú mal Rím v svojom čase. Preto je veľmi dôležité oznamovať, že Ježišovi bola daná všetka moc na Nebi a na Zemi, a démoni sú nútení sa podvoliť tejto moci. Častokrát problémy zapríčiňuje to, že kresťania meno Ježiš používajú na spôsob papagája a nemajú videnie o tom, že v prípade vyslovenia tohto mena vo viere, Ježiš osobne koná v ich veci. Avšak, keď to niekto stratí spred očí, ihneď obráti pozornosť na seba a pocíti to, že jeho oslobodenie je skúškou jeho sily.
Ježiš Kristus aj dnes nás chce oslobodiť od démonov skrze Svätého Ducha. Prvým krokom toho je pokánie, potom sa treba zriecť zlomyseľných duchov a nakoniec skrze vydýchnutie, vyfúknutie vyhodiť ho zo seba. Účinok tohto môže vzrásť, keď je jedna osoba, ktorá vedie službu oslobodzovania, ktorá v mene Ježiš vyzve démonov k odchodu. V priebehu oslobodzovania sa môže stať, že odchod niektorých démonov sprevádzajú prudké vonkajšie reakcie. Napríklad démoni ktorí zväzujú citovú oblasť, často vychádzajú v sprievode plaču. Často sa vyskytne kričanie, výskanie, revanie, mykanie sa, kašľanie, vracanie, pľúvanie alebo aj zívanie. Avšak podstatné je, aby človek sa vtedy pozeral na očakávaný konečný výsledok a sa nezaoberal tým, že prípadne vec nie je dosť estetická. Zvykli hovoriť, že ani pôrod nie je práve estetický, ale keď sa bábätko narodí, radosť nového života zatiení ponižujúce trápenia.
Z časopisu Új Exodus, XIV. ročník, č.1, december 2003, str.72-76, preložila Ing. Mináriková Anna, KS Poprad.